Mám skoro všetko čo si môžem priať a predsa mi stále niečo chýba.
Ako kúsok skladačky ktorý sa stratil kedysi dávno.
Hľadám svoje sny?
Kde sú ?
Kde je to decko čo sa nechalo pripraviť o fantáziu a svoj dlhoročný sen byť veterinárkou?
Prevalcovala ho zlá doba a prekážky ktoré sa vynorili pred očami.
Kde je to decko čo prešlo desať kilometrov tam a potom naspäť a pritom sa smialo že to nič nie je?
Kde je tá bláznivá baba ktorá sadla na bicykel a šla sa previezť?
Len tak bez cieľa?
Zfúkol ju čas dospievania.
A kde je tá bláznivá dospelá holka ktorá vyrábala bižu?
Neviem aj ja ju hľadám.
Asi stratila inšpiráciu.
Až ju nájdem potom vznikne niečo nové.
Ale stále mi tieto časy chýbajú ako kúsok skladačky.
Dačo sa stalo a ja si na tie časy už ani poriadne nevspomínam.
Už som zabudla aký krásny je náš kraj ked človek kráča medzi rolami peši.
Dnes som len tak nostalgicky šla od zubárky peši.
Asi 6 km domov.
Autobus šiel až skoro o hodinu a mne sa nechcelo čakať.
Popŕchalo ale ja som len kráčala so sluchátkami v ušiach.
Pred susednou dedinou som však hudbu vypla.
Uvedomila som si že som dlho nepočula to božské ticho dediny ktoré ma tak liečilo vždy.
Pomaly som kráčala a pomerne teplý noembrový vietor mi hladil tvár a celé telo a dodával mi energiu tešiac sa že ho znovu aspň na chvíľu vnímam ako priateľa.
Mala som chuť kráčať donekonečna.
Bol to neskutočný pocit.
Akoby som opäť raz na chvíľu bola úplne slobodná.
A aj keď tvrdím že človek je tak slobodný ako sa cíti,väčšinu času cítim že to nie je pravda.
Ale v takýchto chvílach som úplne slobodná.Môžem byť čím chcem.Preto tieto chvíle samoty zbožnujem.
Som tu len ja a cesta.
Nie je dôležitý ani tak cieľ ako tá cesta.
Zvykla som si voziť sa autobusom,autom a odvykla od prechádzok ktoré mi čistia hlavu.
Hľadám preto tie časy kedy to nebolo bežné.
Tie časy bez netu a mobilu aj ked sú to super vynálezy a dnes si už neviem predstaviť ako som bez nich fungovala.
Teda viem čítala som knihy a chodila von a snila a kecala s kamošku a smiali sme sa na blbostiach a
Hľadám tieto časy na ktoré si už ani nemôžem spomenúť poriadne.
Niečo mi žerie spomienky a pamäť.
Nič si nepamätám tak akoby som chcela.
Chcem mať zase nejaký cieľ za ktorým pôjdem a budem o ňom skalopevne presvedčená a nedám si ho vziať.
Teraz mám cieľe a sny ale problém je že nie som o nich skalopevne presvedčená.
Keď som sa vzdala sna byť veterinárkou už mi nič neostalo.
Akoby mi niekto vytrhol kúsok duše ktorý mi teraz chýba.
Ten kúsok duše ktorý hľadám.
Zrazu zostalo prázdno.
Nič žiadne sny,žiadna budúcnosť.
Už to nie som ja.
Chýba mi moje staré ja.
Takže mojím cieľom teraz je to staré ja nájsť.
Držte mi place.
Abo nie je mi to fuk.
Ale za pokus to stojí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zvedy
12. 11.novembra 2010 20:05
budem ti draz teda palce aby si to nasla.....a nezabudaj ze na splenie svojich snov nie je nikdy neskoro aj ten sen ktoreho si zdala tak sa da este splnit.....vsetko je mozne len treba chciet.....nepresnivaj svoj život ale ži svoje sny....aspon tak vravi jeden citat a podla mna tak to ma aj byt....
Napíš svoj komentár