Uvažujem o zajtrajšku. Nič zvláštne bežný deň.
To len ja som sa dostala do akejsi slepej uličky.
Kedysi som chcela byť hrozne dospelá aby som mohla byť dokonale slobodná a robiť to čo uznám za vhodné ale teraz zisťujem že je to možno ťažšie ako keď som bola decko a veľakrát stačilo spraviť psie oči a dostala som čo som chcela(teda keď naši mali dobrú náladu).
A tým nechcem povedať že som dostala všetko.Nie nebola som rozmaznane decko.
Ale dnes som dospela a teraz momentalne zahanana do kúta.
Sama sebou.
Pretože sa zúfalo snažím dostať sa na školu a behom ani nie roka si na ňu aj zarobiť.
Aj keď sama viem že toľko peňazí zarobiť nezvládnem a keď hej tak sa nestihnem pripraviť.
Nikdy som nepatrila medzi blbých ľudí, ale ani medzi ľudí čo tvrdo drú aby niečo dosiahli.Proste tých ktorí vedeli že ak im dačo nejde tak si sadli a tri hodiny zízali do učebníc a špekulovali až kým to nepochopili.
Uznávam v devine som bola blbá z matiky,ale tak nejako sa to dalo do poriadku.
Lenže práve dnes by som tú vôlu tých čo boli schopní tri hodiny sedieť pri knihách kým to nepochopili celkom uvítala.
Lenže mne vždy tak nejak všetko spadlo do rúk.
Stačilo počúvať.A tak som si odvykla sa učiť.
Preto sa dnes rútim.
Viem že faktúry a poplatky budú stále ale ja neviem kde na ne a na moje sny zobrať peniaze.
Buď som za tú chuderu ktorá prizná že na nič nemá a potom znáša pohlady aha ty na to nemáš alebo súcit vo forme že mi niekto chce niečo stále platiť,alebo odmietam pozvania s tým že už niečo mám ale potom som zas za tú čo furt nemá čas alebo za ignorantku.
Ono nie je problém si pre mňa požičať keď viem že to v najbližšej dobe budem môcť vrátiť,ale keď nemám vyhliadky na to že by som to mohla vrátiť je to pre mňa hrozne ťažké.
Neznášam dlhy.
Vždy sa snažím pôsobiť silne nezdolne.
Vždy som sa aj snažila.
Ale to koľko krát som sa zrútila a revala keď ma ostatní nevideli nik nevie.
Pretože som sa vždy snažila aby to nevideli.
Je pre mňa ťažké priznať že som slabá a tak ľahko sa rútim.
Je to akási zvláštna hrdosť ktorá mi nechce dovoliť ukázať to navonok hoci ostatní to možno tušia.
A tak sa vždy rútim osamote.
Jedna moja časť ktorá je taká hrdá to tak chce aby ma nik nevidel keď plačem.
No moja druhá ešte zraniteľnejšia časť túži aby ma niekto objal a povedal že to bude dobré hoci ja sama tomu neverím aj keď túžim veriť.
Avšak jediné čo z týchto mojich zrútení vychádza je bolesť hlavy,vyčistenie si dutín a očí a zodratý nos.
Asi by som si mala začať kupovať jemnejšie vreckovky alebo dostať do mojich rúk viac citu a jemnosti
V takýchto chvíľach mám chuť piť,piť a piť.
Ale aj keď to urobím,nič sa nezlepší.
Naopak iba sa to zhorší,pretože tá otupenosť je síce na chvíľu fajn ale aj tak nevie prehlušiť to čo cítim.Iba to zintenzívni a ja mám chuť piť viacej a viacej.
Ale vzhľadom k tomu aký mám nábeh stať sa závislou je to tak nebezpečné a neužitočné ako keby som strkala ruky do cirkulárky.
A tak sa vždy len vyrevem,vyspím a snažím sa znovu prísť na to akoby to čo najlepšie šlo.
Problém nastáva vtedy keď to ako teraz nejde.
Keď hútam,hútam,ale nič mi nenapadá.
Keď už absolútne neviem ako ďalej.
Ale aj tak dúfam že sa to vyrieši.
Hoci viem že toto moje zrútenie nebolo prvé a bohužial ani posledné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
salcapuletova
7. 9.sept. 2011 10:40
dúfám, dúfaš, dúfame...
Napíš svoj komentár