-„Ak by som nechcel ísť tak ma nevytiahneš, to vieš“ provokoval ma.
-„Chceš vyskúšať či som natoľko silná, že by som ťa s tej postele vytiahla?“ usmiala som sa.
Tváril sa, že nad tým uvažuje. To ma rozosmialo. Pustila som jeho ruku a schuti sa začala smiať.
-„Poď a nešaškuj, dnes na to nemám čas.“ Zotrela som ho.
Začal sa tváriť vážne. „Okamžite idem.“ Znovu sa zasmial. Takým krásnym hrdelným smiechom.
Pousmiala som sa a znovu ho ťahala za ruku.
Podvolil sa mi a kráčal popri mne von z izby. Stále sme šli ruka v ruke. Mal krásne horúcu ruku a takú veľkú oproti tej mojej. Spomenula som si na to, že som mala takéto pocity ako malé dieťa keď ma otec brával za moju malú rúčku, a popri mojej bola jeho ruka taká obrovská. Vždy som chcela byť veľká a vedieť akú ruku budem mať ja.
No toto sa líšilo. Bolo v tom niečo viac, predstavila som si aký pocit by to bol, keby ma tieto mohutné ruky obopínali a dotýkali sa môjho tela. Zachvela som sa.
Sklonil hlavu a pozrel sa na mňa. Usmiala som sa a zakryla svoju túžbu po ňom.
Vyšli sme pred dvere a on zamkýnal byt. Zohol sa a kľúč vložil pod rohožku do malej priehlbiny. Vytreštila som oči a neverila tomu čo vidím. Zbláznil sa nechávať si tu kľúč od bytu?
-„Zet, to nemyslíš vážne, že si tu necháš kľúč.“ Upozornila som ho ešte stále šokovaná tým čo vidím.
Usmial sa na mňa.
-„Nestrachuj sa Rosí, robím to takto už pár rokov, vieš ako sa hovorí. Pod lampou je najväčšia tma. A ja som jediný kto má kľúč od bytu. Ak by som ho stratil, musel by som vykopať tieto maximálne predražené bezpečnostné dvere a to mi za to nestojí.“ Znovu sa usmial a kráčal dole po schodoch.
Ešte stále sa mi nechcelo veriť jeho najivite.
Zakrútila som nad tým všetkým hlavou a šomrala si popod nos.
-„Radšej by som si nechala vykopať tie maximálne drahé dvere ako nechať si vykradnúť ten maximálne drahý a krásny byt.“
Počul ma a zachichotal sa.
-„Ale Leelan, nestrachuj sa. Ak nikomu nevyzradíš, že tam ten kľúč je, nikto sa to nedozvie.“ Pokúšal ma.
-„Počkať, to akože nikto iný nevie, že tam máš kľúč len ja?“ neverila som vlastným ušiam.
-„Áno“ odpovedal úplne normálne.
-„Aha, takže sa nebojíš že by som ti ten krásny byt vykradla ja?“ znovu som sa ho spýtala.
Znovu sa zachichotal. Čo sa toľko chichoce. Nechápem čo mu je také smiešne. Čudovala som sa rozčarovane.
-„Toho sa nebojím, veď viem, kde tie veci hľadať ak by sa to náhodou stalo.“ Pobavene na mňa žmurkol.
Úžasné, on je taký dôverčiví.
Potom sme už len potichu kráčali schodmi. Zastavili sme sa pri jeho aute. Trval na tom, že mi otvorí dvere, aj keď som mu to zatrhla s komentárom, že mám ruky, len sa zasmial a otvoril mi ich. No budete sa s ním biť kvôli dverám? Niéé.
Sadla som si do auta a navigovala ho k sebe domov. V aute prevládalo ticho a mne to začalo vadiť. Musela som sa ozvať.
-„Hm, vieš nad čím som už dávnejšie uvažovala?“ Spýtala som sa zamyslene.
-„Netuším, prezraď mi to.“ Usmial sa.
-„Ako sa voláš? Myslím naozaj nie len prezývka, tvoje skutočné menom tak ako ťa pokrstili.“ Pozrela som sa na neho a čakala čo odpovie.
-„Chápem, ale musíš mi sľúbiť že sa nebudeš smiať.“ Zahľadel sa na mňa a čakal odpoveď.
Chvíľku som nad tým uvažovala, mohla som mu zaklamať a hneď odpovedať : „Nebudem sa smiať, sľubujem“ no ja som nevedela či sa budem smiať a tak som povedala pravdu.
-„To ti nesľúbim, lebo neviem čo mi povieš.“
Prikývol. –„Vážim si tvoju úprimnosť, iný by klamali.“
-„Okey, ďakujem, ale teraz k veci, prezraď mi ako sa voláš.“ Prosebne som sa na neho usmiala.
Pobavene pokrútil hlavou a priznal sa.
-„Richard, volám sa Richard“ pozrel sa na mňa a čakal ako sa budem tváriť.
On sa volá Richard! Predstavovala so si úplne iné meno typu Jason, Damina...ale nie Richard. Je pravda, že je to krásne meno, ale nepáči sa mi jeho zdrobnelina Rišo.
Keď som sa tak na neho teraz pozrela, to meno sa k nemu absolútne hodilo, vyzeral ako typický chlap ktorý by sa mal volať Richard. Vysoký, mohutný, svalnatý, ostré črty tváre, krásna sánka, úžasne husté vlasy, plné pery a prekrásne zelené oči.
Usmiala som sa.
-„Krásne, teší ma Richard, ja som Rosemary.“ Vyplazila som na neho jazyk.
Zasmial sa. Tak krásne od srdca. Auto naplnil zvuk jeho smiechu a ja som z toho mala zimomriavky. Jeho smiech sa mi zarýval do pokožky, vnímala ho každá jedna bunka v mojom tele. Mal prekrásny smiech. Taký sýty a hustý ako by hmatateľný.
Zastavil pred mojim domom a čakal. Otočil sa na sedadle aby na mňa videl. Pozrela som sa na neho a usmiala sa.
-„Ďakujem, za všetko. Dúfam, že ti to raz budem môcť oplatiť.“ Naklonila som sa k nemu a pobozkala ho na líce.
Chytil ma za ruku a nežne ju stisol.
Krásne sa usmial. Naklonil sa ku mne a zašepkal mi do ucha.
-„Prezradila by si mi tvoje číslo, prosím?“ zvlnil kútiky, do úškrnu.
Nadiktovala som mu svoje číslo a obrátila sa na odchod.
Otvorila som dvere a vystúpila. Naklonil sa aby na mňa videl a pozdravil.
-„Dovidenia, Leelan.“
Leelan? Tak to ma oslovil už druhý krát. Čo to znamená? Nechápala som, ale keď som počula tón a zafarbenie jeho hlasu akým to povedal, rozbúchalo sa mi srdce.
Musím sa ho na to spýtať!
-„Dovidenia..“ otočila som sa a kráčala k svojmu domu. Zastala som pred dverami a pozerala sa ako odchádza....
.....Tonka ten song sem nedám, lebo sa sem teraz nehodí ale pozdejšie keď bude vhodný, dám ho sem sľubujem
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a nevadí ja si počkám
inák, len tak mimochodom, perfektné!