"Si tu" aj keď tu niesi (*41*)

Vošla som do domu a zavrela za sebou dvere.
Všade bolo úplne ticho, zhodnotila som, že som asi sama, je sobota mama s otcom vždy robia aj cez víkend a brat možno niekam šiel.
Nakráčala som do svojej izby a zabuchla dvere.

Hodila som sa na svoju posteľ a ponorila sa do svojich myšlienok.
Uvažovala som nad tým všetkým, ako sa to všetko obrátilo o 180 stupňov. Nechápala som to.
Ešte včera som bola v silnej depresii. No totálne som na ňu zabudla.
Ako som tam tak sama ležala, znovu to na mňa doliehalo. Nával frustrácie a zlých pocitov. Ešte stále neviem čo je s mojim milovaným, viem minulú noc som sa nesprávala ako zadané dievča a nový chalan v mojom živote vo mne niečo pohol. Ale Dimitrij je pre mňa ešte stále celý život a ja neviem čo s ním je.

Posadil som sa a začala uvažovať kde som si dala telefón.
Zazrela som svoju tašku a napadlo ma, že som ho nechala od včera tam. Zohla som sa k nej a vyhrabala telefón. Rozsvietil sa displej a ja som sa dozvedela, že mám 5 neprijatých hovorov a 3 správy. Bola som strašne zvedavá tak som najprv zisťovala kto mi volal.
3x za sebou to bola Emili, bože čo som to za kamarátku, určite umierala strachom.
Ďalšie 2 boli od mami, no ani sa nečudujem, tá musí byť tiež nadšená s toho akú ma dcéru.
Celá nedočkavá som otvorila smsky. Prvá bola od Emili:
-Rose prečo mi nedvíhaš, keď budeš pri telefóne okamžite mi zavolaj, potrebujem ti niečo povedať!!!

Druhá bola od Dimitriho..skoro som odpadla, rozbúchalo sa mi srdce a tlak sa mi vyšplhal na gigantické čísla. S roztraseným prstom som stlačila „otvoriť“ a začala som čítať:
-Odpusť mi to moja sladká, vždy ťa budem milovať. Zbohom!!!

Na to aká stručná smska to bola, ma zasiahla tak zdrvujúco, až som nevedela dýchať. Cítila som ako sa mi kotúľa niečo mokré po tvári, ani som si to neuvedomovala a plakala som. Triasla som sa, snažila sa dýchať a upokojiť svoj plač.
Snažila som sa samú presvedčiť o tom, že som to len zle pochopila alebo zle prečítala. Prečítala som si to ešte raz.
Po druhý krát to pre mňa malo ešte deštruktívnejší účinok. Zosunula som sa z postele. Z roztrasených rúk mi vypadol telefón na dlážku a rozpadol sa na kusy.

Objímala som si kolená a snažila sa myslieť reálne. Nešlo to. Tak ako som sa ešte pred pár hodinami cítila skvelo, teraz som sa cítila bezvýznamne. Nič pre mňa nemalo význam. Dochádzalo mi, že som predsa len mala pravdu a Dimitrij ma naozaj opustil. A čím ďalej tým viac som z toho šalela. Predstava, že ho už nikdy nebudem mať pri sebe, že sa nepozriem do jeho prekrásnych očí a že mi už nikdy nepovie nič krásne ma totálne zabíjala. Zabíjala vo mne všetko krásne a živé. Cítila som sa ako polomŕtvy človek. V tom momente som proste nežila, len som prežívala. Nedokázala som si predstaviť, čo budem bez neho robiť. Bez jeho prítomnosti, bez toho šťastia a radosti keď ho vidím. Bez toho všetkého, čo do mňa postupom času vlial ako do prázdneho pohára.
Po Kyriánovi to bol on kto mi vrátil chuť do normálneho života, bol to on kto vo mne prebudil moje staré ja, a bol to on kto ma znovu naučil milovať a bezvýhradne veriť v niečo nehmatateľné. No teraz som ho za to nenávidela. Celá moja láska a neha k nemu sa obracala na opak. Nenávidela som ho za to, že mi to urobil, že ma opustil, že mi nič nepovedal. Cítila som sa strašne. Mala som pocit ako by mi znovu umrela milovaná osoba. Áno umrela všetka moja ľudskosť umierala s ním. To všetko čo vo mne prebudil, znovu umieralo. Odchádzalo to sním. Bral si to späť. No ostávala po ňom ešte horšia spúšť. Nechával po sebe tie najhoršie pocity a myšlienky ktoré človek môže zažiť. Cítila som sa ako totálny sadista, že som to znovu niekomu dovolila. Nikdy som to nemala dovoliť. Ako som sa mohla nechať tak rýchlo opantať. Bože, kde som mala hlavu, rozum a všetko čo by mi zabránilo cítiť sa teraz kvôli nemu takto.
Z poslednou myšlienkou na neho a na to ako ho každou minútou za toto nenávidím čoraz viac a viac, som sa pozviechala na nohy a rozhodla sa, že sa už nebudem ľutovať. Dosť bolo sebaľútosti a všetkých tých sračiek okolo toho. Už nebudem plakať, nebudem sa triasť. Nič!!!

Zhádzala som veci z postele a skryla sa do perín. Netrvalo to dlho a ja som tuho zaspala.

Zobudilo ma jemné klopkanie na dvere. Prebrala som sa a čakala či sa mi to len nesnívalo. Nie mama potichúčky vchádzala do mojej už teraz zatemnenej izby. Sadla si na posteľ a čakala.
Obrátila som sa k nej a rozospato si pretrela oči. Sadla si bližšie a pohladila ma po ruke.

-„Rose, mohli by sme sa porozprávať?“ spýtala sa potichúčky. Tma vytvárala zvláštne nutkanie šepkať.

Posadila som sa na posteli aby som jej mohla odpovedať.
-„Ja viem mami, prepáč mi ten včerajšok. Bolo to odo mňa nezodpovedné.“ ospravedlňujúco som priznala.

-„Áno to bolo, čo sa stalo? Viem, že nemáme najlepší vzťah, ale ty sa takto bežne nechováš.“

-„Nič sa nestalo, len som mala ťažký deň, naozaj prepáč.“

-„Okey, chápem, nabudúce postačí ak nám dáš vedieť alebo aspoň budeš dvíhať telefón.“ Pozrela sa na zem kde ležali kúsky telefónu.

-„Zabudla som si ho doma, nabudúce sa posnažím.“ Sľúbila som.

Naklonila sa ku mne a pobozkala ma na čelo. –„Dobre, tak teda spi ďalej, ale prosím najprv si pozbieraj ten telefón.“

-„Áno hneď ho pozbieram.“
Zdvihla sa a vyšla z izby. Zavrela za sebou dvere.
Odkopala som sa a zoskočila z postele. Zohla som sa k dlážke a zbierala telefón. Dala som späť baterku a aj kryt.
Zapla som ho a čakala na pin.
Podarilo sa mi ho zapnúť a tak som ho položila na stôl. Podišla som ku stojacej lampe v rohu a zapla ju, aby som mala aspoň trochu svetla.
Dokorán som otvorila balkonové dvere a vnímala čerství vzduch. Stála som na balkóne s privretými očami a len tak som vstrebávala tú krásnu vôňu leta.

Zapípal mi telefón. Zamračila som sa pri myšlienke na to, že ma niekto ruší. Znechutene som sa obrátila a šla pre telefón.
Prišla mi smska. Myslela som si, že bude od Emili, pretože som sa jej ešte stále neozvala. Ale nie bola z neznámeho čísla.
Keď som si ju prečítala bola som zaskočená a priznávam že aj potešená, znovu sa mi objavil malí úsmev na tvári....

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu