Spokojne som sa naraňajkovala a znovu vyšla do izby. Napustila som si vaňu horúcej vody na kúpanie no pred tým som ešte skontrolovala telefón.
Už mi odpísal.
-Dobré ráno slniečko, mám sa krásne. A ty sa máš ako? Vyspinkaná do ružova? Čo sa dnes chystáš robiť, hm...?
Pousmiala som sa a odložila telefón späť na stolík.
Vošla som do kúpeľne a zavrela za sebou dvere. Vyzliekla som sa a z veľkou radosťou vkročila do horúcej vody.
Ách ako dávno som sa už nekúpala. Milujem to.
Ponorila som sa do horúcej vody a bezmyšlienkovo si vychutnávala horúcu vodu ktorá obklopovala celé moje telo.
Nevydržala som tam príliš dlho, hnala ma von myšlienka, že mu musím odpísať. Priala som si ísť s ním niekam von. Proste s ním len byť. Mať ho vo svojej prítomnosti. Vidieť ako sa usmieva a ako mu iskria oči. Dívať sa na neho keď sa pohybuje. Túžba po ňom a jeho prítomnosti vo mne narastala maximálnou rýchlosťou, stačilo si spomenúť na jeho osobu a na všetko okolo jeho osoby a bola som celá bez seba. Keď som si to začala uvedomovať, vystrašilo ma to. Dokáže so mnou urobiť toto aj napriek tomu, že sním ešte vôbec nie som, len na neho myslím. Mala by som sa trošku ovládať a nedať sa za každým strhnúť svojimi emóciami. Tá moja impulzívnosť ma raz privedie do pekných problémov. Pomyslela som si nešťastne.
Vošla som do izby a vybrala si niečo zo skrine. Obliekla som si voľné krátke gate a tenučké tričko.
Sadla som si na posteľ a vzala si do rúk telefón. Rozhodla som sa, že mu navrhnem nejakú vychádzku.
Začala som písať.
-Dobré ráno aj tebe, aj ja sa mám krásne. Vyspatá som dokonale. Na dnes ešte nemám žiadny plán, takže neviem čo budem robiť, no napadá ma jedna vec Nešli by sme niekam von? Ak už niečo máš, nebudem sa hnevať
Poslala som mu smsku a rozpísala ďalšiu. Pri kúpaní som si spomenula na to aká som bezohľadná kamarátka, zabudla som sa ozvať Emili.
-Ahoj zlato, tak strašne sa ti ospravedlňujem za to, že som sa ti neozvala. Odpusť mi to, budem tvojim otrokom na ďalšie dva roky, dobre?
Čo si mi chcela také súrne prezradiť? Ak chceš, tak za nejakých 15 minút viem byť u teba a plaziť sa ti pri nohách len mi to odpusť R.
Zasmiala som sa do prázdnej izby. Predstava ako sa bude škeriť keď to bude čítať ma poriadne pobavila.
Poslala som jej ju.
Popravila som si posteľ a popratala veci ktoré som mala na zemi.
Vyšla som na balkón a sadla si do mojej milovanej hojdacej sieti.
Telefón mi vo vrecku začal zvoniť.
Pozrela som sa na displej a usmiala sa. Bola to Emili.
Zdvihla som jej to.
-„áno?“
-„máš na to 10 minút. A ak nebudeš mať vydraté kolená od toľkého prosenia ani mi neklop“
Hneď ako to dopovedala, obe sme sa s chuti zasmiali. Za toto som ju proste milovala. Nikto nemá takú úžasnú kamarátku ako ja, tým som si bola istá. Je to proste moje zlato.
-„Milujem ťa, som tam za 8 a pol minútky“ naposledy som sa zachichotala a zložila.
Prezliekla som si rifľovú sukňu obula žabky a ponáhľala sa smerom k nej. Bývala odo mňa len o ulicu ďalej. Vďaka tomu sme od malička veľké kamarátky.
Otvorila som si bránku na jej pozemku a kráčala k dverám. Zazvonila som. Mala pekný stredne veľký dom. No vždy na mňa pôsobil útulnejšie ako ten môj.
Otvorila mi, nestihla som nič povedať a už ma objímala. Nechala som sa uniesť a tiež som ju silno vyobjímala.
Vtiahla ma do domu a zavrela za mnou dvere.
Pozdravila som sa jej rodičom a dvom menším sestrám. Obe boli strašne zlaté. Emili ich milovala.
Kráčali sme k jej izbe a ani jedna sme neprehovorili.
No hneď ako som prekročila prah jej izby a ona za mnou zavrela dvere, spustila.
-„Ako si to pre boha predstavuješ. Čo si pred predvčerom robila? Kde si trčala? Vieš ty vôbec ako som sa bála. Keď mi tvoja mama volala o 3 v noci, že jej nedvíhaš a ešte nie si doma, a že či nie si u mňa. Od šoku som si skoro rozbila svoj milovaný telefón. No ale to bolo nič v porovnaní s tým čo sa so mnou robilo, keď si ten zasraný telefón nedvíhala ani mne. Rosemary. Okamžite mi vyklop kde si do pekla trčala a čo do čerta si robila, keď si domov prišla len ráno. Ako by bolo povedané.“
Skončila svoj monológ a nahnevane si sadla oproti mňa. Bola ticho, na tvári nasadený tvrdý výraz a čakala. V duchu mi to prišlo trošku smiešne. No nesmela som sa zasmiať, zabila by ma za to.
A tak som spustila.
-„ Ešte raz sa ti strašme, strašne, strašne, strašne a ďalších milión „strašne“ ospravedlňujem. Odpusť mi to, ja ani sama neviem čo sa dialo. Keď ti to všetko porozprávam milá moja kamarátka. Buď skolabuješ alebo mi nebudeš veriť ani jedno slovo. Bol to pre mňa tak neskutočne zlý, zvláštny no aj úžasný deň a noc, že si to ani sama neviem vysvetliť. Toľko sa toho stalo. Si pripravená na to aby som ti to všetko vyrozprávala?“
Spýtavo som sa na ňu zahľadela. Ona sa na mňa len nemo dívala a čakala, brala som to ako súhlas. Začala som.
-„ Potom keď si odo mňa odišla, bola som ešte stále strašne zúfalá s toho všetkého okolo Dimitriho, no nakoniec som presvedčila samú seba, zaprela som sa a sľúbila si, že už sa pre neho trápiť nebudem. Rozhodla som sa, že si niekam vyrazím, že on proste nie je jediný človek na svete a ani jediný chlap na svete. Priznávam mala som trošku v sebe. Vyobliekala som sa vymaľovala, mimochodom fakt príšerne bola som ako taká plastiková bábika. Zašla som si do nášho starého baru tu neďaleko, kedysi sme tam chodili, ale už je to dávno.
Vošla som a hneď som si sadla k baru. Ešte stále tam robí Johny.......“
Rozprávala som a rozprávala, Emili v tichosti sedela a počúvala. Občas vydala nejaký podivuhodný zvuk asi znak toho, že je šokovaná alebo naštvaná, neviem nevedela som to identifikovať a popravde som sa tým v tej chvíli ani nezaoberala. Dostávala som sa k tomu, ako som si prestala pamätať čo sa dialo, keďže som bola spitá a zdrogovaná.
Tak som jej vyrozprávala verziu ktorú mi povedal Zsadist.
Keď som jej rozprávala, čo všetko pre mňa Zet urobil, bez rozmýšľania reflexívne pootvorila ústa od údivu. Chápala som ju, asi som sa tvárila rovnako v tej chvíli keď mi to hovoril.
S posledným dychom som jej zvestovala posledné dve vety a konečne som sa schuti nadýchla.
Emili sedela oproti mňa a všetko to spracovávala. Jediné čo povedala bolo....
-„ Pre boha živého...“ a neprestajne krútila hlavou.
Trpezlivo som čakala a znovu si uvedomovala, čo pre mňa Zet urobil. Bola som mu vďačná za tak veľa. Mala som chuť znovu ho tak silno objať. Prekonala som svoje pocity a stále len potichu čakala....
Táto časť je venovaná samozrejme všetkým čitateľom, no dnes mojím novým dvom fanúšikom @pupinkavec a @lucycilky ďakujem kočky
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
ihavenoname
2. 8.augusta 2011 21:34
supééééééér..ako vždy
6
Dnes som prečítala celý príbeh ... a len súhlasim ,že je úžasný ,spolu s ostatnými sa teším na pokračovanie ..veľmi zaujímavý príbeh
Napíš svoj komentár