Natiahla som si na hlavu kapucňu a začala klusať cez park.
Vždy som v ňom najradšej behávala, aspoň tu som mala pocit, že vdychujem čistý vzduch, ak sa to teda čistým vzduchom dá nazvať, ale s porovnaním ovzdušia mesta sa zdá byť aj čierna diera ako malina. To len stromy v parku dokázali v ľuďoch evokovať prírodu a čistý vzduch, na malí moment.
Pridala som do behu a aj na zvuku MP3-ky. Potrebovala som sa odreagovať, vyčerpať a prestaň uvažovať. Prešla som do šprintu a systematického dýchania. Do uší mi začal hučať metal. Tvrdá hudba ma vždy vedela vybičovať k lepšiemu výkonu. Zabrala som z posledných síl.
Zadýchane som sa zastavila, nohy sa mi triasli ako dôchodcovi, a ledva som zvládala dýchanie. Srdce mi bilo ako o preteky, div mi z hrude nevyskočilo.
Predklonila som sa a položila si ruky na kolená, zhlboka som dýchala, pálilo ma v pľúcach.
Ách vyšla som z kondičky, tých pár mesiacov sedenia na zadku zabili všetku predošlú snahu, ktorú som vyvíjala pre dobro svojho tela. No nič musím sa dostať späť do formy.
Pri kráčala som k najbližšej lavičke a zvalila sa na ňu vyčerpaná. Vybrala som si z uší sluchátka a vypla hudbu.
Oprela som sa a zavrela oči.
Vnímala som okolitých ľudí a všetko živé. Zaregistrovala som vedľa seba rýchli pohyb a tak som rýchlo otvorila oči. Bola som prekvapená, vedľa mňa sedelo nejaké cudzie dievča, asi v mojom veku.
Nízka, bacuľatá blondínka, jéj tvár pôsobila roztomilo.
-„Dobrá kondička“ usmiala sa na mňa priateľsky.
Nechápala som o čom rozpráva, nikdy som ju nevidela.
-„Prosím?“ spýtala som sa prekvapene.
-„Myslím ten tvoj bežecký výkon, bolo to pozoruhodné“ ešte stále sa usmievala, pôsobila veľmi optimisticky a veselo, možno mala dobrý deň aj napriek škaredému počasiu.
-„Aha, ďakujem ale už to nie je také ako kedysi.“ Zamyslela som sa.
-„No tak ak to teraz nebolo to najlepšie čo dokážeš tak si ťa neviem predstaviť v najlepšej forme. Beháš závodne?“ zaujímala sa.
-„Ale kdeže, ani náhodou len sa takto chodím odreagovať, občas.“
-„No to je teda veľká škoda, určite by si bola veľmi dobrá.“
-„Ďakujem, ty robíš nejaký šport?“
Mojej otázke sa zasmiala, bol to taký dievčenský chichot, znelo to ako cinkanie zvončekov.
S chichotom mi odpovedala –„ No určite, čo nevidíš, že som ako guľka. Ja by som mohla súťažiť tak akurát v obvode pása.“ Zasmiala sa vlastnému „vtipu“. Mne to vtipné neprišlo a tak som vyčarila len menší úsmev, pretože som nevedela čo jej na to povedať.
Prestala sa smiať, no stále sa usmievala. Nastala chvíľka ticha a ja som uvažovala na hlas.
-„Vyzeráš tak spokojne.“ Vyslovila som voje myšlienky na hlas.
Doširoka sa usmiala. –„To bude asi tým, že som spokojná.“
Opätovala som jej úsmev.
Mala som z nej zmiešané pocity. Bola drobná a bacuľatá, ale bolo jasné že ma asi toľko rokov ako ja. No aj napriek tomu som z nej mala pocit malého roztomilého a zasnívaného dievčatka. Spokojnosť jej sršala z každého kútiku tváre. Jej hravý úsmev pôsobil tak detsky a tie modré šťastné oči tak naivne, ako vyzerajú len detské.
Celý jej vzhľad podčiarkovali jéj kučeravé ryšavé vlasy a pehy na jej ružových líčkach.
Pri pohľade na ňu mal človek nutkanie vyťahať ju za líca tak ako sa to robí bacuľatým detičkám. Vyzerala rozprávkovo. Chýbali jej len kvietkované šaty a veniec poľných kvetov vo vlasoch, a bola by z nej lesná víla.
„Mimochodom som Tereza.“ Vytrhla ma svojim melodickým hlasom z uvažovania. Podávala mi ruku.
-„Teší ma, ja som Rose. Celé meno znie Rosemary, ale volaj ma Rose“ usmiala som sa na ňu a stisla jej ruku.
-„Aj mňa teší a mňa môžeš ma volať Terka.“ Stále sa usmievala.
Napadlo ma, že toto mesto je dosť malé a ja som ju tu ešte nikdy nevidela, takéhoto človeka by som si hneď všimla, ale ona je pre mňa neznáma.
-„Ty si tu nová?“ spýtala som sa automaticky.
-„Áno, presťahovali sme sa asi pred týždňom. Bývam tu neďaleko v tej domovej časti. Ty si tu vyrástla?“
-„Narodila sa a vyrástla...“ pritakala som jej. –„...aj ja bývam v tej domovej časti, ako väčšina obyvateľov.“ Usmiala som sa.
-„Tak to sa potom budeme vidieť často. Som rada, že tu aspoň niekoho budem poznať.“ S úsmevom pokrútila hlavou.
Zasmiala som sa.
-„Robíš si srandu? S tvojou schopnosťou zoznamovania a povahou budeš mať milión kamarátov.“
Aj ona sa zasmiala.
-„No asi máš pravdu, na to som zabudla. Nevadí, oficiálne si moja prvá kamarátka.“ Natešene na mňa žmurkla.
-„Óóóó, je mi potešením.“ Uklonila som sa jej.
Znovu sa začala chichotať, bol to taký zvonivý zvuk.
Pozrela na hodinky a zarazila sa.
-„Pre boha mama ma zabije, ak zavrú obchod a ja jej nedonesiem vajíčka na koláč.“ Pokrútila hlavou. „prepáč musím bežať. Uvidíme sa.“ Už utekala a z diaľky mi kývala.
Zasmiala som sa sama pre seba. Roztržité dievča.
Oprela som sa zvoľna o lavičku a zavrela oči. Pohmkávala som si melódiu poslednej piesne ktorú som počula pri behu.
Stíchla som a započúvala sa do okolitého sveta. Počula som hurónsky smiech nejakých chalanov a zachytila časť ich hlučného rozhovoru.
-„No tak John prihraj už a nečum do blba.“ Zakričal sebaistým hlasom.
-„Počkaj Chris, nečumím do blba len sa kochám.“ Odpovedal mu hrubý hlas.
-„A čím sa kocháš? No tak kámo s nami sa nepodelíš?“ nastal výbuch smiechu.
-„Ak by si toľko nekecal a trošku sa porozhliadol všimol by si si.“ Napomenul ho.
-„No jasné, ale nie každý má takú romantickú dušičku ako ty, že sa bude rozplývať nad zelenou trávou.“ Doberal si ho...Ďalší výbuch smiechu.
-„ Ty mi len závidíš...“ zamyslene mu odpovedal.
-„Kámo máš smolu tá červenovláska si ťa ani len nevšimla, tak už nestoj a poď hrať.“
-„Nerev už toľko, má zavreté oči preto si ma nevšimla.“ Nežne to dopovedal.
Prestala som ich vnímať a zamyslela som sa. O kom to asi hovoria. Červenovláska so zavretými očami. No do... veď to som ja. Okamžite som sa strhla a otvorila oči.
Asi 20 metrov odo mňa stála skupinka chalanov v športovom oblečení, jeden stál trošku ďalej o samote. Všetci na mňa civeli.
Oni vážne rozprávali o mne. Skúmala som ich a snažila sa zistiť ktorý asi boli tí dvaja čo sa rozprávali.
Jeden znovu prehovoril k tomu čo bol od nich najďalej. Už som nemusela hľadať. To boli oni dvaja.
-„Už sa díva, neohúril si ju. Tak by si mohol pohnúť zadkom aby sme začali hrať.“ Naštvane mu kázal.
Celá zvedavá som prižmúrila oči a zaostrila. Aby som videla s ktorým chalanom sa to rozprával.
Našla som ho.
Čo?? Čo to...? Pre boha! Nie, ja mám asi zase vidiny. Mne sa sníva. To nie je možné. Ježiši!!
Ešte raz som sa musela pozrieť, ale tento krát už poriadne. Začal kráčať mojím smerom a tak mi to uľahčil.
Do riti!! Čo to má znamenať? Kriste ježiši!! Mne sa sníva. Ja som sa už totálne zbláznila. Ja vidím duchov. Kriste pane.
Zhrabla som MP3-ku do vrecka, vstala a rozbehla sa domov...
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
katuska8808
23. 9.sept. 2011 14:56
Tak táto časť sa mi veľmi páčila Ďalej! Rýchlo pokračovanie!!
3
dúúúúúúúúúfam, že nás nebudeš zas tak dlho naťahovať, šup, šup nech je pokračovanie!!
5
@katuska8808 , @pupinkavec , @ihavenoname ,@luna13 tak na váš protest voči mojej lenivosti som zahájila rozhodnutie že dnešnú noc vznikne pokračovanie
7
oo, no kurnik! už si asi spomínam, kto to je! to je ten, čo na začiatku si opisovala, že zomrel! kokso, tak toto ma teraz maximálne dorazilo!
Napíš svoj komentár