Vošla som do budovy a pozdravila sa pár kamarátom. Prišla som k svojej skrinke a otvorila ju. Nahádzala som tam nepotrebné veci a vybrala to čo bude potrebovať na prvú hodinu. Automaticky som do ruky vzala matiku a vtedy mi svitlo.
Dimitrij. Bola som zvedavá kto bude nový profesor keď on sa vyparil ako para nad hrncom. Snažila som sa vtlačiť si do hlavy myšlienku, že mi je to jedno. Je mi jedno, že ma bez slova opustil, že sa na mňa vykašľal len tak, že proste postúpal po všetkých mojich citoch. Je mi to jedno!!!
Nebolo. Akokoľvek som sa snažila. Je to príliš málo času na to aby sa to aspoň trošku zacelilo. Týždeň a pár dní veď to je nič. Čudujem sa, že nie som doma v kúte a depresii. Asi som dospela, zvládam to trošku lepšie, ale len navonok. Vnútri mi rástla obrovská diera. Bolestivá hnusná diera, ktorá sa každou myšlienkou na neho zväčšovala.
Objala som sa a reflexívne sa chytila za hruď. Žiadna diera tam nie je, ale aj na priek tomu ju cítim, veľkú strašne veľkú.
Zatriasla som hlavou snažiac sa vytriasť si z hlavy ten pocit a myšlienky. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Pod pazuchu som si dala knihy tak aby som sa na ne čo najmenej dívala a zabuchla som skrinku. Otočila som sa na päte a skoro vrazila do Emili, ktorá sa ku mne rútila najrýchlejšie ako dokázala.
Ostala som stáť prekvapene. Fučala a vzdychala, snažila sa popadnúť dych.
V tvári mala nedočkavý výraz. Vedela som, že mi chce niečo strašne povedať, ale ledva dýchala. Ukázala mi prstom, že mám počkať. Čakala som. Bola som zvedavá čo ju tak rozhodilo, že za mnou utekala.
Po minúte sa poriadne nadýchla bolo vidieť, že už môže rozprávať.
-„Čo sa deje Em?“ spýtala som sa zvedavo.
-„Ja, potrebujem ti niečo povedať..niečo som počula ale nie som si istá či to nie je len klebeta.“ Priznala sa.
-„No tak hovor, nenapínaj ma. Ak je to klebeta tak to zistíme len ak mi to povieš.“
-„Nejaké prváčky sa rozprávali o tom ako sa tešia na hodinu s novým profesorom...hm..Najprv som si myslela, že hovorila o niekom kto „ho“ nahradí aj nám, ale potom padlo meno Dimitrij a z kontextu som pochopila, že ho proste len vymenili a on tu bude naďalej pracovať. Vieš ako som ti hovorila o tom, že som bola za zástupcom, ani on nevedel, že by Dimitrij odchádzal zo školy.“
V hlave mi to šrotovalo ako som spracovávala všetky informácie ktoré mi Emili poskytla. Moja myseľ sa okamžite začala brániť a zavrhla všetky možnosti na to, že toto by nemusel byť len výplod a zbožné prianie tých prváčiek. Nepripúšťala som si že by to mohol byť holý fakt a ja ho budem musieť naďalej stretávať. Ale...Je to pravda? Mala pred pár dňami Emili pravdu s tým čo jej povedal zástupca, že si zobral len dovolenku? Dúfala som, že to bola len chyba v komunikácii a on odišiel a zástupca o tom nebol oboznámený.
V tomto momente sa mi možnosť, že ma bez slova opustil a už ho nikdy neuvidím začala posmešne páčiť a brala som ju všetkými desiatimi aj s tou obrovskou dierou v hrudi. Oproti možnosti, že by som ho mala naďalej stretávať bola tá prvá veľké ničovaté nič. Druhú možnosť som si proste nepripúšťala, nie je to možné. Nik nemôže byť taký krutý, že ma opustí pošlape po všetkom čo bolo a potom sa tu pred omňou bude prechádzať akoby nič. Nie proste si nemohol len tak odísť a teraz sa vrátiť. Nie, to je nemysliteľné. Je to KLEBETA. Bola som si istá. Inú variantu moja pošramotená logika neuznávala...
-„Je to klebeta.“ Vyhlásila som presvedčivo.
-„Rose ale...“
Skočila som jej do reči.
-„Nie je žiadne ale, Em. Proste to je klebeta, je to jasné.“ Snažila som sa presvedčiť samú seba.
-„Dobre...“ pripustila skleslo. „..ty to musíš vedieť najlepšie.“ Vedela, že nemá zmysel ma presviedčať.
Zazvonilo a mi sme v tichosti kráčali do triedy.
V duchu som sa modlila - aj napriek tomu, že veriaca nie som – aby to bola klebeta. Aby sa zástupca šeredne zmýlil. Priala som si aby to bol len výmysel niekoho zákerného, a ja si za chvíľku potešene vydýchnem, že som mala pravdu.
Niekde vzadu som počula iný názor mojej mysle. Tá malá zvrátená časť mojej hlavy si priala aby to bola pravda. Šepkala „Je to pravda a ja ho znovu uvidím“. Tešila sa z možnosti, že by to mohla byť pravda a že aj napriek tomu čo urobil bude potešená, že ho aspoň uvidí, že je nablízku.
Začala spriadať dôvody prečo tu ostal. Možno naozaj neodišiel, určite len niekde bol a teraz sa vrátil a všetko bude tak ako má byť.
PRESTAŇ!! Bojovala som.
Ospravedlňovala ho za to čo mi urobil. Určite to urobiť nechcel a ak áno určite na to mal nejaký dobrý dôvod. Dúfala, že jej neklamal keď tvrdil, že ma miluje. Pišťala šťastím, že by to tak naozaj mohlo byť.
STAČILO!! Rozkázala som sama sebe a cítila sa ako totálny schizofrenik.
Strašila ma predstava, že mi niečo takéto napadlo, že po niečom takomto vnútorne možno túžim. Aj keď je to len malá časť mojej mysle bolo to strašná predstava.
Vypudila som všetky myšlienky a prestala myslieť. Sadla som si na svoje miesto a nič nevnímala. Sústredila som sa na ticho svojej mysle...
P.S Odpustite mi, že som na vás tak dlho kašlala Posnažím sa vynahradiť vám to
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
1
pupinkavec
17. 12.decembra 2011 15:44
Skvelééé !!
2
kokso! ty to tam tak skvelo zamotávaš! zbožňujem tento príbeh
7
@pupinkavec @nena52 @katuska8808 som rada, že potešilo posnažím sa dať vám čo najrýchlejšie pokračovanie
9
ďakujeme, ale dúfam, že nebude po mesiacoch.. ale teraz budú prázdniny tak snáď nie..
11
Neskoro velmi neskoro som si to všimla naozaj prepáč ale stálo mi to zato už sa teším na dalšiu časť
12
a čo takto pridať niečo nové?...a tým ma vytrhnúť na pár sekúnd od ten matiky?...
Napíš svoj komentár