Dvere na triede sa otvorili a ja som reflexívne zadržala dych. Napäto som čakala kto vojde do triedy.
Do triedy vošla žena v strednom veku, bruneta. S úľavou som si vydýchla. Bol to dosť hlasný výdych.
Bezmyšlienkovo som sa začala usmievať. Nevedela som to ovládnuť. Tak mi odľahlo, že to je niekto iný. Emili ma pohladila po ramene a dala mi podporný úsmev.
Profesorka sa postavila pred triedu a predstavila sa.
-„Dobrý deň, som Izabela Bloomová, od dnes budem vaša nová profesorka matematiky. Zastúpim pána Belkova.“ Vysvetlila. Bolo očividné, že som bola jediná ktorej odľahlo. V triede sa ozývali negatívne ohlasy.
Profesorka sa zasmiala. „Mrzí ma, že sa vám to nepáči, ale je to fakt.“ Sadla si a začala vyučovať.
Mala som s nej skvelí dojem. Emili ma skritizovala, že som neobjektívna a zaujatá. Bolo mi to jedno, mne sa páčila.
Táto hodina mi zdvihla náladu a bola som si istá, že celý deň budem žiariť radosťou. Nepredstaviteľne mi odľahlo!
Zazvonilo a ja som bola ponorená do svojej šťastnej mysle.
Kráčala som ku svojej skrinke s úsmevom na perách. Nedokázala som sa prestaň usmievať. Moja nálada pláva v endorfínovom mori.
Otvorila som skrinku a vybrala si veci ktoré som potrebovala na ďalšiu hodinu.
Ani som si to neuvedomila a už som mala pred sebou poslednú hodinu. S Emili sme sa stretli pri bufete a šli si kúpiť kávu.
Bola šťastná keď videla, že moja nálada ešte stále pretrváva. Popíjali sme kávu a bavili sa o nepodstatných veciach.
Pípla mi sms-ka a tak som si vybrala telefón a skontrolovala to. Potešila som sa ešte viac. Úsmev mi narástol a ja som dúfala, že mi neroztrhne ústa lebo som úprimne pochybovala, že sa dokážem ešte viac usmievať.
Emili sa zasmiala.
-„Čo sa tak škeríš Rosí?“ bolo počuť jej zvedavosť.
-„Počúvaj“ povedala som a vyplazila som na ňu jazyk.
Začala som znovu čítať sms-ku no tento krát na hlas aby to počula.
Ma petit,
chcel som ti len popriať pekný deň v škole a povedať ti, že na teba stále myslím.
Tvoj odkaz som dostal a nie je za čo ďakovať, urobil by som to ešte raz.
Ospravedlnenie neprijímam nemáš sa za čo ospravedlňovať. Nič z toho ma nemrzí a ani teba by nemalo.
Už sa na teba neskonale teším.
Objímam ťa.
Po dočítaní som sa ešte stále nepríčetne škerila ale bolo mi to jedno. Bola som úplne šťastná. Tak som sa bála toho, že by som ho nejako mohla stratiť. Ale je tu.
Emili sa na mňa dívala s podobným úškrnkom ako som mala ja.
-„Sladké a také pekné. Vieš, že už by som ho chcela spoznať. Príde mi ako nejaký vymyslený dokonalý chlap.“ Zasmiala sa sama sebe.
-„Uisťujem ťa, že je všetko len nie vymyslený. Je taký skutočný ako je to len možné.“ Ešte stále som sa usmievala.
-„Budem ti veriť len vtedy ak ho uvidím..“ povedala rozhodne a vyplazila na mňa jazyk.
Typické pre ňu. Zasmiala som sa.
-„Hneď ako to bude možné predstavím ti ho nič sa neboj.“ Uistila som ju.
-„To dúfam. To dúfam.“ Smiala sa.
Zazvonilo a obe sme sa zdvihli a šli na hodinu.
Ďalších pár hodín mi prešlo strašne rýchlo. S Emili sme sa rozlúčili a šli každá domov.
Doma som sa potulovala po izbách a nevedela čo robiť, začínala som sa nudiť. Napadlo ma, že je celkom pekný deň tak si zabehnem do parku.
Obliekla som sa vzala si MP3-ku a vyrazila behom do parku.
Bežala som asi 20 minút okolo parku keď som si všimla Terezu ako sedí na jednej z lavičiek a číta si knihu.
Zastavila som sa pri nej.
-„Na čo múdre si prišla? „ spýtala som sa so smiechom.
Zdvihla hlavu a usmiala sa.
-„Ahoj Rose dlho sme sa nevideli.“ Pozdravila.
-Ahoj Terka“ prisadla som si k nej. „No čo ako sa máš?“ spýtala som sa jej.
-„Ale celkom to ide, dnes som mala prvý deň v škole, bolo to celkom zaujímavé. A ty sa máš ako?“
-Bože naozaj veď ty si tiež musela ísť do školy. Ako je možné, že som ťa tam nevidela? Nemáme spolu ani jednu hodinu.“
-„No Rose to bude tým, že som od teba mladšia, ale ty si mi ešte nepovedala ako sa máš“ pousmiala sa.
-„Aha tak to bude tým. Hm ja sa mám skvelo, ďakujem. No čo ako sa ti páči v škole?“
-„Absolútne skvelo neverila som, že by mohli existovať taký v pohode profesori. A aj ľudia sú celkom prívetivý.“ Zasmiala som sa jej poslednej vete.
-„Kto už by k tebe nedokázal byť prívetivý. No rozprávaj ktorý profesor sa ti najviac pozdáva.“ Vyzvedala som.
-„No vieš mám celkom sympatického profesora, zaujímavý chlap.“ Zamyslela sa. Bola som zvedavá. Nevedela som si predstaviť koho má na mysli. Dejepisár bol celkom zachovali tridsiatnik a aj telocvikár bol sympatický chlap...
-„No nepovedz, a akože sa volá čo ťa učí?“ bola som zvedavá
-„No učí ma...“ nedopovedala lebo mi práve začal zvoniť telefón. Pozrela som sa na ňu.
-„Zapamätaj si kde sme skončili“ vyplazila som na ňu jazyk a zdvihla telefón.
Bola to Emili.
„Áno Em?“
-„Rosí, nechcelo by sa ti prísť ku mne? Strašne sa nudím mohli by sme niečo podniknúť..hm?“
Bože čítala mi myšlienky celý deň som sa doma nudila.
Tereza sa na mňa pozrela a zaklepala si na hodinky. „Musí bežať. Potom sa dorozprávame. Ahoj“ usmiala sa a kráčala preč.
-„V poriadku Em, len si hodín sprchu a som u teba.“ Povedala som jej a zložila.
Založila som si MP3-ku do uší a bežala domov.
Doma som si dala rýchlu sprchu a šla k Emili...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nena52
3. 1.januára 2012 18:47
hmm zaujímavé ale nič nové som sa nedozvedela.. ... ale pekné...
2
konečne je šťastná, naša Rosí inak, asi mám tušenie, ktorý profesor sa Terezke pozdáva
4
Tak strašne ma zaujal tvoj príbeh a tak strašne sa teším na pokračovanie ktoré tu pravdepodobne bude o mesiac aj neskor ale tak počkám si oplatí sa
5
@marge2 to ma veľmi veľmi teší
A Ja sa budem snažiť prekonať svoju lenivosť a vyprodukovať pre vás niečo zmysluplné a zaujímavé
A Ja sa budem snažiť prekonať svoju lenivosť a vyprodukovať pre vás niečo zmysluplné a zaujímavé
Napíš svoj komentár