Nechcelo sa mi tejto situácii veriť. Nechcela som sa v nej nachádzať. Nič z tohto som nechcela.
Chcela som len rozraziť dvere tejto triedy a utiecť od neho navždy. Niekam kde by ma nenašiel. Kde by nevidel všetok žiaľ a bolesť, ktorú mi spôsobuje. Nechcela som aby videl ako na mňa ešte stále vplýva. Nechcela som mu dať tú moc, ten pocit. Nezaslúžil si ho, už nikdy.
Nedovolím mu aby si myslel, že môže ovládať môj život, mňa. Už nie.
Ale keď moje vnútro tak strašne bolelo. Praskalo mi moje ubolené srdce, dušu mi trhalo na kusy. Všetky tie pocity som už poznala. Strašne to bolelo. Ako mi to môže robiť? Znovu...
To všetko čo som potláčala od kedy odišiel. Všetky tie hrozné pocity. Všetko to zrazu vyplávalo na povrch. Topila som sa v mori emócii ktoré mi nedávali zmysel. Miesilo sa to všetko dokopy a ja som v tom nevedela plávať.
Nedokázala som sa premôcť a ovládnuť ten žiaľ, nedalo sa to. Bolo to nad moje sily. Ocitla som sa v situácii ktorej som sa zo všetkého najviac chcela vyhnúť.
Nebolo to už len o mentálnej bolesti, cítila som skutočnú neprestajnú bolesť. Ako by mi niekto sedel na hrudi. Akoby som sa nemohla nadýchnuť. Vyrážalo mi to dych.
Mala som pocit, ako by ma premáhal záchvat paniky.
Sedela som tam oproti neho a cítila sa emocionálne nahá ako práve narodené dieťa.
Toto všetko my vírilo v hlave, toto všetko ma zaplavovalo. Za ten nepostrehnuteľný čas sa vo mne vystriedalo úplne všetko. No ja som tam len sedela a ani sa nepohla.
Budem sa tváriť ako by nič.
Pohltená myšlienkami a zavalená haldou emócii som sa prinútila odtrhnúť od neho zrak a nasmerovať ho späť do knihy.
Nenachádzam sa v tejto miestnosti. A on tak tiež.
Cítila som ako sa ma Emili jemne dotkla. Chcela ma uchlácholiť. Mierne som zdvihla hlavu a pozrela sa na ňu. V očiach mala toľko obáv. Prinútila som sa darovať jej úsmev. Proste som ju chcela falošne upokojiť, nechcela som aby si o mňa robila starosti.
Hodina plynula a ja môžem odprisahať, že som nepočula ani jedno jeho slovo. Mala som okolo seba vytvorenú neviditeľnú barikádu cez ktorú neprešla ani jedna časť jeho bytia. Hlas, pohľad, vôňa, proste vôbec nič.
Emili mi ku koncu znovu stisla ruku, naklonila sa a zašepkala.
-„Už len chvíľu.“ Zašvitorila prázdnym hlasom.
Vedela som koľko ešte, ako by som v sebe mala zabudované hodiny ktoré boli nastavené na ten okamih kedy sa vyslobodím z tohto živého pekla.
Zazvonilo, mechanicky som si pozbierala učebnice a vykročila vpred. Emili sa mi zakvačila na ruku a kráčala spolu so mnou. Vedela som, že ma chce podporiť.
Šla som ako s klapkami na očiach, nevnímajúc ho a ani nič iné.
Obchádzala som ho a do nosa sa mi vtrela jeho vôňa. Na chvíľu ma to omámilo a zaskočilo viac ako by som chcela. Už som skoro zabudla ako krásne voňal. Vždy som si myslela, že si to pamätám, no moja myseľ si len veľmi chabo dokázala vytvoriť repliku tej skutočnej podmanivej vône.
Nenechám sa rozhodiť!!! Opakovala som si v mysli dokola keď som ho obchádzala.
-„Roza..“ začula som z razu, ten známy prízvuk. Moja neviditeľná barikáda ako by sa zrútila hneď potom ako cez ňu prenikla jeho vôňa a následne ten zvuk.
Prebehli mnou zimomriavky a ja som o jeden krok zaváhala, kým som si znovu vstúpila do svedomia a prinútila sa nezastavovať a nenechať sa obalamutiť, znovu.
Prišla som ku skrinke, otvorila ju a vložila do nej všetky knihy. Mala som chuť vtesnať sa do nej a navždy sa tam zamknúť. Možno by ma nenašiel.
Aké úbohé, schovávať sa. Ironicky som si pomyslela. Ešte donedávna som si pripomínala, že ak ho stretnem napľujem mu do tváre a teraz by som sa ako veľká hrdinka napchala aj do školskej skrinky len aby som ho už nestretla. Vysmiala som sama sebe.
Oprela som sa o skrinku a a zhlboka si vzdychla.
Už mi nič nesedelo na hrudi. Ten pocit pominul, mohla som znovu dýchať...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
marge2
18. 2.febuára 2013 21:02
prosím další!
Napíš svoj komentár