"Si tu" aj keď tu niesi (*61*)

Cesta autom bola tichá a napätá. Nikto nepovedal ani slovo. Ja som sa už radšej neodvažovala prihovárať sa mu a on očividne tiež nemal chuť na rozhovor, čo bolo pochopiteľné.
Bolo mi smutno z toho ako sa tento deň nakoniec vyvŕbil a posral.

Najradšej by som Adriana kopla do zadku, ale po hlbšej úvahe som si konečne priznala, že si za to predsa len môžem sama. A zadok ktorý by som mala nakopať je ten môj. Síce to bolo smutné ale bola to pravda, nech sa hnevám akokoľvek je to len a len moja vina. Nepomôže mi ak budem obviňovať iných, aj keď Adriánovi by jeden výchovný kopanec prospel.

-„Chceš aby som ťa odviezol domov alebo chceš ísť ešte ku mne?“ otázkou ma vytrhol z úvah. Neušiel mi tón jeho hlasu, bol tichý taký nezaujatý.

Obrátila som sa na neho aby som mu videla do tváre. Sústredil sa na jazdu a tvár mal prázdnu.
- „Chceš aby som k tebe išla?“ spýtala som sa s malou dušičkou.
Myslím, že pre dnes bude lepšie ak sa rozhodne on, či so mnou ešte chce stráviť čas, alebo nie.

Na moment na mňa obrátil pozornosť no potom sa znovu sústredil na jazdu. Odpoveď som mu vyčítala z tváre a tak som hneď dodala.
-„To je v poriadku, odvez ma domov prosím.“ Nedokázala som potlačiť sklamane. Ale sklamaná som bola len sama zo seba. Na neho som nemala dôvod sa hnevať. Mal na toto všetko právo, ba ešte na viac.

Neprotestoval a to hovorilo za všetko. Zvyšok cesty bol znovu tichý.
Zastal pred domom a ja som nevedela čo povedať alebo urobiť. Bola som zmätená a nesústredená.

-„Jáá......Mňa to naozaj, naozaj všetko veľmi mrzí. Ďakujem za zvezenie.“ Vymotala som zo seba pár nesúrodých myšlienok. Bola som nesvoja, nevedela som čo ďalej.

-„Nie je za čo....Uuhm Ja sa ti ozvem.“ dodal a ani na mňa nepozrel. Stále sa díval von oknom a mne pri tom pukalo srdce. Reflexívne som sa nahla a vlepila mu na líce rýchlu pusu a snažila sa čo najrýchlejšie dostať do domu. Slzy som mala na krajíčku a on by si nezaslúžil vidieť ma plakať. Plakala by som pre svoju hlúposť.

Prekvapene zažmurkal ale nestihol nič dodať, lebo som buchla dverami a schody k domu brala po dvoch. Odomkla som si a vrútila sa dnu. Zavrela som za sebou a počula ako štartoval auto.

Zvyšok dňa som sa len ponevierala po dome a pri každej slabej chvíľke som potlačovala plač. Nechám si ho do postele, teraz na to nebol vhodný čas. Proste nebol čas sa tu zrútiť.

Chvíľu som strávila čas s mamou v kuchyni, len suché reči o škole. Ale snažila sa a ja som videla ako po mne skúmavo pokukovala keď si myslela, že ju nevidím. Nebolo zvykom, že som sa len bezcieľne motala po dome a hľadala čo kde urobiť. A už vonkoncom nebola zvyknutá, že som jej robila spoločnosť v kuchyni, za čo som sa od razu cítila byť vinná.

Večer som šla za otcom do pracovne, mala som pocit ako by som ho už nevidela celú večnosť. Chýbal mi. Niesla som v rukách dva hrnčeky horúceho mlieka so škoricou. Z nádejou, že to bude ako za starých čias.
Zaklopala som a vošla. Vzhliadol od papierov a láskavo sa na mňa usmial.

-„ Ahoj dievčatko. Veď vieš, že ty klopať nemusíš.“ Pokáral ma láskavým hlasom. „Čože to tam máš v tých pohároch.“
Spýtal sa zvedavo. Len si ma doberal, veľmi dobre vedel čo v nich je. Zachichotala som sa ako malá a prisunula si kreslo k jeho stolu.
Položila som pred neho jeho pohár a s úsmevom som mu oň štrngla tým svojim. Otcovsky sa na mňa usmial a ja som sa znovu cítila ako malé dievča. Strašne mi to chýbalo, on mi chýbal.

-„Už si ani nepamätám, kedy naposledy sme ho takto spolu popíjali.“ Zahĺbil sa otec.

Odložil papiere a vybral pár nových kníh. Naučil ma milovať a vážiť si knihy. Vždy sme zvykli rozoberať príbehy a autorov.
Keď som bola staršia občas presedlal na noviny a politickú časť v nich. Hovorieval mi o ekonomike a hospodárení krajiny a aj napriek môjmu letmému záujmu o to som ho vždy fascinovane počúvala. Vždy ma zaujímali jeho myšlienky, postoje a názory. Bol môj vzor, vážila som si ho ako máloktorú osobu na svete.

Mala som pocit ako by som sa preniesla v čase späť. Z jednej strany som bola rada, že som strávila nejaký čas s mojim otcom. No potom mi došlo prečo som mala toľko voľného času a to už nebolo také pekné.

Kopili sa vo mne emócie, rozlúčila som sa s otcom a stihla si dať rýchlu sprchu pred tým ako ma premohol žiaľ a ja som sa plačúca zabalila do perín a snažila sa zaspať.
Okolo polnoci som konečne od vyčerpania upadla do tvrdého spánku...

Vstať ráno z postele bolo ťažšie ako som si myslela. Oči ma štípali od toho neutíchajúceho nočného plaču a ja som si mimovoľne pomyslela, že sa radšej ani nechcem vidieť v zrkadle. Dnes by som ho proste pre vlastné dobro mala obchádzať.

Samozrejme, hneď ako som vošla do kúpeľne čelila som realite. To obrovské zrkadlo sa proste obísť nedalo. A tak som si len znechutene odvrkla a radšej tomu nevenovala viac času.
Pomaly ale iste som cítila, že dnešní deň v škole bude hotové peklo. Tak to aby som sa na to peklo poriadne pripravila...


@romika za všetky tie krásne a povzbudivé slová. Nesmierne si ma potešila.
(a samozrejme zvyšku osadenstva, ktoré si veľmi cením)

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu