Cítila som, že existuje len jediné miesto kde chcem byť a tak som bezhlavo vybehla zo školy a zamierila tam kam to ťahalo moje srdce.
***
Dobehla som ku vchodu, otvorila si dvere a schody na 2(a posledné) poschodie brala po dvoch. Ocitla som sa pred Richardovými dverami. Bola som zadýchaná, v pľúcach ma pálilo ako by som vypila kyselinu. Studený pot sa mi sunul dolu po chrbte a vlhké vlasy sa mi lepili na krk z každej strany. Ani som si radšej nechcela predstaviť ako vyzerám po tom zbesilom behu.
Chvíľu som tam len tak stála a opierala sa o stenu vedľa jeho dverí. Potrebovala som sa vydýchať. Pozbierala som posledné sily ktoré som mala, otočila som sa a zaklopala na dvere.
Čakala som.
Odpoveďou my bolo ťaživé ticho. A tak som tam len hlucho stála ako prízrak. Neskôr som si sadla na rohožku a chrbtom sa oprela o dvere. Rozhodla som sa, že počkám. Budem čakať. Je mi jedno či po dňa, deň alebo týždeň. Musím vedieť na čom som, inak sa zbláznim.
A tak som tam sedela a čakala...
Nechodil a mne po nejakej pol hodine svitlo, že on si predsa necháva kľúč pod rohožkou. Bože, že ma to napadlo až po pol hodine bol znak toho, že je moja myseľ absolútne zahltená inými vecami.
Pozviechala som sa zo zeme a natiahla sa po rohožke. Odtiahla som ju a bol tam. Musela som sa pousmiať, pri spomienke aká som bola ohromená keď ho tam nechal prvý krát.
Vzala som ho a zastrčila ho do zámku. Stuhla som a na chvíľu zauvažovala, či to nie je vtieravé a drzé ísť mu do bytu keď tam nie je a ani o tom nevie. Čo ak so mnou už nič nechce mať a ja mu takto vleziem do súkromia? Hm, no to sa dozviem asi neskôr...
Otočila som kľúčom a otvorila dvere. Zastavila som sa aby som kľúč odložila späť pod rohožku, aby si mal ako otvoriť keď príde.
Zavrela som za sebou dvere a rozhliadla sa do chodby spojenej s kuchyňou. Stále to tu vyzeralo tak isto, teplé farby ma objímali z každej strany bytu. Pozrela som na hodiny v kuchyni, bolo 12 hodín. Nie je možné, že to tak rýchlo ubehlo od kedy som vyrazila zo školy.
Naliala som si pohár vody, sadla si ku stolu a čakala. Opretá som sa dívala na hodiny ako sa posúva ručička. Prešla hodina a ďalšia hodina. Nervózne som sa vrtila na mieste, tŕpol mi zadok a začínala som sa cítiť unavene. Bolo pár hodín po obede a ja už som bola ospalá, nie že by som sa za posledné dve noci veľa vyspala. To teda nie.
Zdvihla som sa začala prechádzať po byte. Motala som sa po jeho veľkej a krásnej obývačke. Obzerala som si všetky veci ktoré som si pred tým nevšimla. Nemal tu toho veľa vystaveného, žiadne fotky ani nejaké spomienkové sošky alebo nie. V podstate tá obývačka vyzerala ako obrázok z časopisu o bývaní, ale aj napriek tomu bola útulná.
Vošla som do jeho prekrásnej izby. Na môj vkus to tu všetko pôsobilo monumentálne, asi to robila tá obrovská francúzska posteľ. Bola krásna. Mal na nej natiahnuté krvavé saténové povlečenie.
Izba pôsobila kráľovsky, to bolo to slovo ktoré to dokonale vystihovalo. O nič menej tomu neuberala na mene a prepychu tá veľká šatňa. Ani ja nemám doma Vstavaný šatník a to som žena.
Pristúpila som k posteli, cez rám mal prehodené obyčajné čierne tričko, inak bolo všetko dokonale upratané.
Natiahla som sa po tričko a vzala bavlnu do ruky. Neodolala som nutkaniu skloniť sa a nasať vôňu trička. Voňalo po ňom. A mne sa zrazu stiahol žalúdok od tej omamnej vône.
Presne som si pamätala, že takto voňal. Tak strašne sa mi po tom cnelo. Po ňom.
Rezignovane a unavene som si sadla na roh postele a zvierala jeho tričko v rukách v snahe celého obchytať a nevynechať ani centimeter. Premáhala ma predstava, že sa dotýkalo jeho pokožky a presne po tom som túžila aj ja.
Smutne som si povzdychla, schúlila sa na bok postele a pritiahla si jeho tričko ku brade.
***
Myseľ mi blúdila v jemnom lenivom oblaku. Všetko bolo rozmazané a neurčité.
Zdalo sa mi ako by sa ma niekto dotýkal. Cítila som, že mi niekto prechádza prstami po tvári a vlasoch.
Posledné na čo som si pamätala bola Richardova posteľ...Samozrejme, musela som zaspať.
Zavrtila som sa v snahe prebrať sa k životu...Nepomohlo to. Ešte stále som cítila ako sa ma niekto dotýka.
A tak som ospalo otvorila viečka...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
damn
12. 5.mája 2013 22:29
si fakt úžasná krásne. krásne. krásne.
Napíš svoj komentár