Pozrel som sa von oknom a obdivoval to ako plynie čas. Jablone kvitnú, tráva sa chveje, na uliciach počuť štekať psov ktorý strážia dvere a vietor ešte spí.
Sadol som si na posteľ a nechcel premýšľať, strávil som tým celú noc i ráno. Som zmorený, mám ubolenú dušu a oči.
Márna snaha. Bdelá myseľ si robí čo sa jej zachce. Odnechcelo sa mi myslieť na rýmy. Sedím, dívam sa do minulosti a prezerám svoje svedomie ako starý album s tvojimi fotografiami, ktorým sa už nepodobáš. Zmenila si sa a s tým si zmenila všetko okolo seba, mňa, moju dušu, moju tvár.
Cítim že, ty si už na to všetko zabudla. Videl som to, keď si odchádzala taká zlámaná mojou rukou, mojim činom, mojimi slovami, nezaberali moje slzy. Uzavrela si jednu bolestivú etapu života, prestalo sa ti zachcieť po mojich dotykoch, počuť môj hlas, vnímať moju osobu. Pre teba to skončilo. Chápem, ale ako to skončí pre mňa?
Odmietaš moje úsilie napraviť to, nechcel som, vysvetlím to.
Nie, nedovolíš mi to. Som zmierený. Viem to. Nezmením to. Nemôžem. Neboj sa, nebudem ťa dlho vyrušovať.
Nič ti nezazlievam, zaslúžil som si to. Zradil som ťa. Nevedomky som napľul na naše city. Vtedy v tom víre opilosti a straty rozumu, v tom momente sa náš vzťah rozpadol ako domček z karát, cítil som to, pád každej jednej karty, našej spoločnej budúcnosti. Bolelo to, nedalo sa to zastaviť. Cítila si to i ty, moja víla trpela, umierala, prepáč milujem ťa.
Všetko je v poriadku, takto to má byť. Dala si mi všetko čo mi život mohol poskytnúť ba ešte viac. Všetko je v poriadku k nohe zbraň, čo s ňou?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár