"Už idem! Trpezlivosť, mňa prináša." zakričala som na ňu a pomalyčky som sa snažila odniesť kufor a tašky po tých starých nemoderných schodoch, ktoré tak neznášam pre...
"Auuua!!!!" zjačala som ako neviem čo, a už som sedela na tých prekliatych schodoch čo si o ne vždycky, jednoducho vždycky zachytím opätok a zdrúzgam sa. Mama hneď pribehla.
"Zlatko moje, hviezdička nestalo sa ti nič? Čo si prosím ťa pekne robila, že teraz ležíš na zemi ako taká handra?"
To ma dosť urazilo, tak som na ňu nahodila vraždivý pohlad, ale došlo mi, že toje zbytočné lebo si ešte bude myslieť že je vtipná.
Tak som sa sama postavila zo schodov a hrdo som zišla dole.
Kufre som nechala ležať na schodoch, nechmi ich ona odnesie do auta, keď si odniesla už aj tie svoje.
No, a moje želanie sa splnilo .
Mama si asi toťiž myslela, že som dáko zranená a nemôžem si tie kufre odniesť sama, tak mi ich ona odniesla.
Keď sme nasadli do auta otes bol celý nervozny, že nestihneme lietadlo a celou cestou na letisko nám to opakoval dokola to samé:
"Prečo ste si nemohli pohnúť?! Čakám tu polhodinu, počúvam modlidby v rádiu a vy nič!"
Prestala som to na chvílu vnímať, lebo som uvidela letisko a bola som šťastná že táto prednáška konečne skončí (samozrejme ak stihneme lietadlo).
Keď sme prišli na letisko spravili sme si všetko čo treba (rôzne prehliadky batožiny, atď...) a išli sme do lietadla.
Lietadlo vyletelo všetko prebiehalo v poriadko až kým nezačali ponúkať pitie.
Ja som si dala vodu a oni mi ju priniesli bez ľladu. BEZ ľADU!!!!
Tak toto nepochopím. V takom teple a bez ľadu.
Nakričala som teda na nich, že čo si to dovolujú a nech mi akamžite prinesú z ľadom!
"Ano, ano, hneď to bude." prikivovali.
Hmm... no super.
Lietadlo začalo pristávať na francúzskom letisku v Paríži.
Už som sa nemohla dočkať na obchody a samozrejme na krásnych chlapcov v Paríži.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
som zvedava na pokracovanie