Celé to začalo jednou chybou môjho mladšieho brata. Ani sám nemohol zato, že bol taký kamarátsky a keď prišiel do jeho školy nový žiak Sebastián, hneď sa s ním skamarátil. Nič o ňom dokopy nevedel a vôbec netušil kto je jeho rodina. Nevie to dodnes. Nikdy v živote som nechcela aby niekto ohrozoval moju rodinu. No dnes som nemala na výber a musela som ohroziť seba. Priateľ môjho brata sa totižto narodil do rodiny nájomného vraha. Tak nejako si tento post predávali po generácii. Sebastián mal sotva 11 a bol veľmi otvorený. Môj mladší brat bol nadšený tým, že Sebastiánov otec má veľa zbraní, osobnú ochranku aj pestúnku. Všetko to samozrejme počul od svojho kamaráta, ktorý si neuvedomoval do akých veľkých ťažkostí ho môže zapliesť ak sa mu bude zverovať. Vždy som svojho malého brata milovala a ochraňovala..asi preto, že moja mama po jeho pôrode ťažko ochorela a pred štyrmi rokmi zomrela, on bol všetko z nej čo mi ostalo. Bola som ako jeho druhá mama aj keď ja sama som sa tak necítila. O všetkom mi hovoril a so všetkým sa mi zveroval- no nikdy neklamal. Keď mi začal rozprávať o Sebastiánovi pozorne som počúvala jeho príhody aj keď som o dobrých 10 rokov staršia. Začala som mávať v noci zlé sny a bála sa ho púšťať do školy. Nevedela som čo je jeho otec zač ale nemala som z toho dobrý pocit. Otcov starý priateľ pracoval ako súkromný detektív a keď som to s nervami už nevydržala dala som si zistiť čo je Sebova rodinka zač. Klepala som sa nervozitou, keď som čakala na výsledky. O tri dni náš starý rodinný priateľ zomrel. Jeho manželka ma poprosila o mesiac neskôr aby som zbalila veci čo zostali po jej zosnulom manželovi. Prehrabávala som sa v nich a vyprázdňovala vrecká. Hľadala som nejaký odkaz niečo čo by mi dalo odpovede. Čo ak som mohla za jeho smrť? čo ak som ho na smrť poslala? Na patológii povedali, že sa otrávil jedlom keď sa kŕmil v reštavrácii. Policajti nezistili kto to urobil. Myslím, že ani nezistia.
Ako som sa tak prehrabávala jeho vecami napadlo ma, že by som sa pozrela ja na jeho prípady. Možno neičo objavím. Moja zvedavosť ma dohlala až k prezeraniu jeho zásuviek a naspodku poslednej som našla obálku s mojím menom. Stislo mi srdce. V liste sa lúčil a vravel, že to nie je moja vina. Nebola to vražda ale samovražda. Zabil sa aby ochránil svoju rodinu. Nikto nemohol vedieť to čo vedel on. A tak som prestala pátrať.
Snažila som bratovi zakázať kamarátiť sa so Sebastiánom..bolo to pre neho nebezpečné. No ten sa predomnou začal uzatvárať a už mi nehovoril vôbec nič. Na nič by som neprišla, keby k nám jeden deň neprišiel Sebo na večeru. Chcela som si udobriť vzťahy s bratom a tak som ho pozvala. Čakala som odmietnutie ale on kupodivu prišiel a sám bez ochranky. V meste jeho rodina vyhlasovala, že má osobnú ochranku lebo jeho najstarší brat bol unesený kvôli peniazom ich rodiny a po týždni ho našli mŕtveho v prístave. Bolo to aký zlý sen..zle spracovaná kriminálka. Jeho rodina vraj obchoduje s nehnuteľnosťami a veľa im to vynáša.
Sebastián sedel oproti mne a vedľa môjho brata za naším kuchynským stolom. Rozprával aké je pekné, že máme takú rodnnú atmosféru, že u nich je stále veľa mrzutých chlapov v dome a majú prevažne tmavé sklá aby im nevideli do okien. Osud toho malého chlapca ma mrzel no nemohla som mu pomôcť. Tak ako som nevedela pomôcť sebe. Uprostred jedla môj brat odbehol na záchod a my sme zostali sedieť samy. Začala som sa Sebastiána pýtať nato aké povolanie má jeho otec a jeho dvaja dospelí bratia. Povedal, že obchodujú s nehnuteľnosťami..ale povedal to ako keby to bol naučený ako takú zlú repliku. Odmala som to s ďeťmi vedela. Povedala som mu, že mám rada tajomstvá a opísala mu ako som chodila na Vianoce vždy lašovať do maminých skríň čo mi kúpili pod stromček. V jeho rodine sa to tajomstvami len tak hemžilo a zrzau z neho vypadlo, že vždy keď niekto pred ním povie, že otec je nájomný vrah tak ho pošlú do inej miestnosti a povedia mu, že žartujú a nech sa ide hrať. Pri slove nájomný vrah ma myklo. On si to všimol a spýtal sa ma čo so mnou je. Povedala som aby si zo mňa nič nerobil a dojedol jedlo lebo bude hladný. Večer pre neho prišlo auto. Za volantom sedel muž asi v mojom veku. Možno o niečo starší a keď Sebastián nasadol tak mu muž postrapatil vlasy. Potom auto odišlo. Poslala som brata do postele. Hneval sa lebo bol víkend a vtedy som mu väčšinou dovolila zostať hore dlhšie. Otec jazdieval s kamiónom týždňovky a tak bola jeho výchova na mne. Zostala som stáť v kuchyni a dívala sa na notebook na stole. Zapla som internet a prechádzala články v ktorých bolo písané o smrti Sebastiánovho brata. Nakoniec som nad nimi zaspala a keď som sa ráno zobudila bola som v dome sama. Na chladničke ma čakal odkaz. Šiel som s dedom na ryby. Vyšla som si von zabehať a prevetrať hlavu. Keď som už bežala asi tretí kilometer zastalo pri mne auto,ktoré včera bralo domov Sebastiána. Za volantom bol ten istý muž.
- Natúp!
- Čože?
- Nastúp, niekto z mojej rodiny by s tebou rád hovoril.
- Tak nech príde ku mne na kávu.
- Ja nežartujem.
Odparkoval na krajnici a vystúpil. Potom mi otvoril dvere na strane spolujazdca a vtisol ma násilím dnu.Chcela som otvoriť dvere a vystúpiť ale on sa na mňa pozrel pokojným výrazom odhrnul si sako a ukázal na nože, ktoré mal zastrčené v puzdre na košeli. Preglgla som na prázdno a rozhodla sa, že sa nebudem brániť. Vedeli kde bývam a pre mňa bol hodnotnejší život niekoho iného ako môj. Šoféroval a obaja sme mlčali. Potom auto zaparkoval v garáži pri jednom veľkom dome. Nebol to Sebastiánov dom.
- Poď so mnou!
- Čo odo mňa chcete?
- Uvidíš. Teraz kráčaj!
Zastali sme až za jednými veľkými dubovými dverami kde ma posadil na stoličku pred akvárium. Ppri dverách bol vysoký muž. Pomyslela som si, že útek nie je možný. Čakala som čo sa bude diať. Poslušne som sedela na stoličke ale cez akvárium som videla postavy. V izbe boli dva kožené gauče čokoládovohnedej farby a uprotred oválny stôl. táto miestnosť im zrejme slúžila ako zasadacie miestnosť alebo niečo také. Po chvíly všetci z miestnosti odišli a zostala som tam iba ja, muž pri dverách a muž, ktorý na mňa teraz zavolal menom.
- Daniela poďte prosím sem.
Postavila som sa a keď som ho zbadala zatajila som dych. Mrazivo krásny muž. Čierna košeľa ledabolo zapravenaá do dlhých čiernych nohavíc, ktoré pridŕžal opasok so striebornou sponou. V jednej ruke držal pohár s whiskey(flaša ležala na stole) a druhou ukazoval na miesto na sedačke oproti nemu. Prešla som miestnosťou a orzmýšľala čo bude následovať.
ale to až nabudúce
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
romqaqa
8. 2.febuára 2009 15:14
už sa teším na dalšiu časť..
Napíš svoj komentár