Už pár mesiacov sa pokúšam uvoľniť napätie, ktoré sa vo mne kopí. Istým spôsobom mi pomáha, že som si našla koníček, ktorý mi zaberá dosť času a môžem ho vykonávať kedy chcem. Teda skoro stále. Najviac ma ale na celej veci štve fakt, že mám pocit ako keby som zabudla plakať. Slzy nie a nie vydrať sa na povrch, aj keď vo vnútri duše mám smútok a chaos. Márne sa snažím prinútiť sa trochu si veci viac pripustiť a poplakať si. Mne vždy plač pomáhal. Je pravda, že pred druhými ľudmi neplačem takmer vôbec(výnimky sú pohreby a podobné nešťastné udalosti). Keď plačem zo života tak plakávam sama. Ale už dlhú dobu nie a hnevá ma to. Cítim okolo seba nevraživosť ostatných ľudí lebo si veci nepripúšťam tak moc k telu. Vystavala som si v sebe obranný mechanizmus voči vonkajším útokom na moje duševné zdravie. O to viac sa to vo mne kopí a obávam sa výbuchu. Jedného dňa nastane skrat -chyba vo vedení a ja dúfam, že toho nebude svedkom nik pre mňa dôležitý. Veľa ľudom, by som rada povedala mnohé veci- možno aj veci, ktoré by neradi počuli no mne by sa uľavilo. Avšak obávam sa, že by moje súčastné rozpoloženie nemuseli pochopiť a pritom koľko ľudí v okruhu mojich priateľov zostalo urážlivých aj za maličkosti by som riskovala, že už naozaj zostanem na všetko sama. Je pravda, že v tomto období svojho života som odpustila aj veci ťažko odpustiteľné, ktoré by som v minulosti považovala za hrubé prekročenie hranice toho čo si jeden človek môže dovoliť k druhému. Zostávam ako taký pozorovateľ a skúmam čo sa stane s človekom ak mu predsa len odpustím neodpustiteľné. Svoju trpezlivosť naťahujem ako pružinu a dúfam, že spätný chod nenastane tak skoro. Dakedy som veľmi prejavovala svoje pocity. Až tak, že si vo mne ľudia čítali ako v knihe a aj cudzí ma rýchlo spoznali. Ostala som však komplikovanejšia. Dospelejšia a s väčším nadhľadom na veci s odstupom času. Pocitujem však miernu clivosť za takými detskými časmi, keď si človek môže dovoliť byť bezstarostným. Deti si nahlas povedia čo chcú. Som si vedomá toho, že žijem predovšetkým pre seba no napriek tomu som ako každý človek ovplyvnená okolím. Moja nálada záleží veľmi od toho s kým som. Touto skúškou mojej trpezlivosti som zistila aj to kto je skutočný priateľ a kto je priateľ na dobu, keď sa mu hodím alebo keď mu po čase chýbam atď. Budím sa skoro ráno a s bolesťami v bruchu(akousi prázdnotou)sa snažím márne bojovať ešte hodiny kým som nakoniec neni prinútená vstať. Myslím, že moje telo tým vyzančuje pocit stresu, ktorý nedávam navonok. Pomaly..pomaličky robím postupné zmeny vo svojom živote a snažím sa ho spraviť lepším a zvládateľnejším. A ktovie možno raz príde aj deň, keď si poplačem....a možno to bude aj od šťastia.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
macicka15516  25. 4. 2009 09:17
ja som sa takto ohranicila voci vonkajsiemu svetu,bolestiam a odchodom ludi ktorym milujem uz asi pred pol rokom,bolo to lepsie,ked som netrpela,mala som to na haku,odbijala som vlastnm telom inych,smutok ale aj stastie...stalo sa zomna ieco co skoro nic necitilo,nieco bezcite...nevadilo mi to a nevadi mi to ani teraz pretoze menej trpim....kd chces plakat staci si otvorit svoje srdce a sama sebe povedat ze ako velmi ti niektore veci ublizili,spomenut si na osobu ktoru milujes,alebo na spomienky ktore ta pred tym rozplakali...skus to
Napíš svoj komentár