Úryvky z našej veľkej(žiadnej) lásky dva

-No konečne!
Zvolal, keď sa usadila do auta vedľa neho. Parkoval pred jej domom a čakal kedy výjde.
- Prepáč. Videl si predsa, že venčím psov.
- Veď nevadí. Ja na teba rád počkám.
- Ako sa mi dneska máš?
- Na hovno.
- Čo bolo v škole?
- Prvú hodinu som vynechal. Na druhú som prišiel ale volal mi otec, že mama odpadla tak som šiel pre ňu a zaviezol ju do nemocnice.
-Panebože je v poriadku? Prečo si mi to nezavolal?
- Jasné už je dobre neboj sa. Ale dneska som rozdrbal rukou dvere.
Zase zviedol reč na seba, keď sa malo jednať o niekoho iného.
- Nervy? Ale veď s rukou nič nemáš!
- Mal som amok.
- Ocenila by som, keby si svoje amoky miernil.
- Neboj veď vieš, že som šibnútý. Mne sa nič nestane.
- Len aby. Ak si neurobíš niečo sám tak ako stále hovoríš, že bezomňa by si nevedel byť.
- No to ano ale keď sa rozhodnem zpraviť z tohto sveta tak ti o tom nedám vedieť.
- Si moc naviazaný. Až ma to bolí.
- Poď ku mne.
Odsunul si sedačku a ona sa mu posadila do lona. Jeho tvár si chytila do dlaní a zadívala sa mu do očí.
- Nesmieš ma trápiť...ubližuješ mi, keď takto hovoríš.
Posunul si ju bližšie a chytil ju okolo pása.
- Potvorka nedal by som si ťa za nič na svete.
Perami jej bozkával dlane.
- Prečo tak vyvádzaš? Veď stretneš aj inú.
- Ja inú nechcem. Ak prídem o teba budem gayom.
- Priťahujú ťa muži?
- Nie. Fuj. Ale potom mi ani tak neublížia.
- Nemôžeš byť gayom, keď to tak necitíš. Áno aj ja už som uvažovala, že budem bi aby som vždy mala šancu niekam sa skryť. Sú to hlúpe názory.
Rukou jej zašiel pod opasok.
- Dnes sa nebudeš brániť?
Ostala ticho.
- Mám dôvod?
- Nikdy si nemala dôvod.
- Veľa sa hádame. Sme nešťastní.
- Ja sa rád hádam a rád ťa hnevám.
- Viem pre teba je to niečo ako šport. Ale ja nenávidím hádky.
- A pritom kričievaš na mňa častejšie.
- Snažím sa to celé zachrániť. Vravím ti čo cítim.
- Alebo čo necítiš.
- Alebo to.
- Beštia.
Bozky. Náruživé. Vášnivé. Besniace ako červené plamene. Ovládali ich oboch.
- Pozri sa dievča čo so mnou robíš.
- Túžil po nej.
- Tak si zase dáme na chvíľu pauzu. Je ťažké sa pri tebe ovládať. hlavne keď sa takto dívaš.
Sklopili si sedačky držali sa za ruky a tíško rozprávali. Hralo im rádio ale oni vnímali iba to duševné prázdno medzi nimi.
- Prečo ma nemiluješ, keď ja teba tak veľmi. A páčiš sa aj našim.
- Prosím nepleť sem tvojich rodičov. Mám ich rada ale toto je náš vzťah.
- Kedy ma predstavíš vašim?
- Prestaň je ešte skoro.
- Našich poznáš.
- Poznám ich lebo si ma oklamal, že nie sú doma, keď sme šli k tebe.
- Ja viem. Ale sú fajn nie?
Jeho rodičov videla len párkrát ale boli to naozaj milí ľudia.
- Povedali mi aby som si ťa udržal.
Ťažko sa jej pripúšťalo, že ho nelúbi, keď ju všetci jeho priatelia aj rodičia mali tak radi.
- Poďme sa baviť o nás dobre?
- Chceš byť so mnou zajtra?
- Som chorá vieš, že nesmiem ísť nikam.
- Ale veď takto do auta ísť môžeš nie?
Naozaj sa necítila dobre. Ani sa jej nikam nechcelo ísť ale nemohla ho celé dni ignorovať.
- Vezmem ťa do mesta na aute vaši nebudú vedieť veď sa vrátime skoro.
- Ja nechcem.
- Ale chceš.
- Nechcem.
- Tak dobre vidím, že si tvrdohlavá.
- Veď nestačí povedať raz? Od rána ti hovorím, že nejdeme s chalanmi von.
- Myslel som si, že si to rozmyslíš.
- Čo si narozmýšľam, keď ma naši nepustia a neni mi dobre?
- Ježíííš dobre tak nikam nejdeme.
- Ideš potom za chalanmi?
- Hej volali ma.
- Pozdrav ich.
- Čo zase ti záleží na nich viac ako na mne?
- Prestaň!Ja už to nebudem počúvať!
Zdvihla sa, že vystúpi ale on ju zadržal a stiahol späť.
- Nemyslel som to tak nechoď.
- Čo zase sa ideme hrať tú starú hru kto komu ublíži slovami viac?
- Nie nie.
Začal ju obchytkávať a bozkávať.
- Ideme sa prejsť?
- Poďme.
Podal jej ruku a ona sa chytila.
- Chýbala si mi tak moc.
- Nebol si so mnou deň.
- Neviem byť bez teba.
- Mám pocit, že ma máš len aby si sa nenudil. Vždy sa ozveš, keď nemáš čo iné na robote.
- Bez teba sa nudím stále.
- Aha. Už obmedzuješ tie cigarety? Tak ako si si hovoril, že chceš prestať?
- No nejde to tak ľahko.
- Aspoň, že už nehúliš.
- Niečo som ti zabudol povedať. Nehnevaj sa.
- Čo?
- Ja som mal ..vtedy na tom dome keď sme boli spolu. V nohaviciach extázu. Kamaráti mi ju tam dali.
- A ty si si ju tam nechal.
- Hneváš sa?
- Nie je to tvoj život.
Hnevala sa. Príšerne. Pri predstave ako by to všetko mohlo inak dopadnúť na tom dome keby si dal extázu alebo keby ju dal jej ...obrátilo jej žalúdok.
- Si tak ticho drahá.
- Neviem čo povedať.
- Nedal som si ju!
- Nekrič!
- Prepáč. Ja sa len snažím byť pre teba čo najlepší.
- Prečo si mi to povedal práve teraz?
- Teraz ma to napadlo.
- To ťa nenapdalo celý ten čas a práve teraz?
- Vedel som, že sa budeš hnevať.
- Áno spojitosť teba a drog mi robí zle.
- Ešte ti píše ten kamarát čo je nejaký čudný odkedy si so mnou?
- Píše poznáme sa dlho mám ho moc rada.
- Tak buď s ním.
- Ale ja neviem čo to píše kvôli mne...skôr nie. Nevyznám sa v ňom ale aj tak nebudem s ním.
- Veď ma opusti a choď za ním ja ti nebudem brániť.
- Chceš sa ma zbaviť?
- Ty na mňa vôbec nežiarliš láska!
- Ale...
- Je viem, že nie. Zostaneme kamaráti bude to tak lepšie.
- Takže?...Rozchod?
- Trápilo by ťa to?
Dívala sa na neho a hľadala nejakú skrytú reakciu.
- Ak áno?
- Nie ja nechcem rozchod ja to všetko odvolávam prepáč.
Pobozkal ju. Tento bozk neopätovala.
- No tak..však si to nevzala vážne?
- Ja ...nie asi nie..idem ja už dnu prepáč dobrú noc.
- A pekná pusa na dobrú noc nič?
Vrátila sa a dala mu krátku pusu na rozlúčku.
- To bola pekná pusa?
- Ahoj.
Odišla a zavrela za sebou dvere. Cítila sa ako v hmle. Hustej bielej hmle. Ako ďalej? Čo nasleduje? Čo ma čaká zajtra? Som zdravá, keď s ním som? Alebo je chorý on? Asi obaja. Zhlboka sa nadýchla. Oprela sa o stenu a začala sa vyzúvať. Budem potrebovať silnú vôľu stáť na nohách. Bože pomôž mi pochopiť čo sa to so mnou deje.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu