Daughter of white Darkness 5.

Otočila som sa a stál tam chlapec. Mal dlhé čierne vlasy po zátylok a zelené oči. Rýchlo som sa pozviechala zo zeme a gitaru nechala na skale . Jediná suchá úniková cesta bola tam kde stál on. Prudko som sa poobzerala okolo seba, no utiecť som nemohla .Vykročil ku mne a ja som spravila krok do zadu. Teraz som už stála na okraji skaly. Vyzula som si topánky a skočila som do vody. Na okamih ma ľadová voda ochromila, no hneď som sa spamätala a vyplávala na hladinu. Obzrela som sa ku skale a videla som, že chalan skočil za mnou. Ponorila som sa naspať do vody a plávala k brehu. Po chvíli som sa vynorila lapajúc po vzduchu, a zistila som že je tesne za mnou. Z posledných síl som doplávala k brehu. Vyšla som z vody a striaslo ma od zimy. Za chrbtom som začula čľapot tak som sa rozbehla. Áno, bosá cez les. Človek si povie, že to musí sakramentsky bolieť, keď sa vám všetky tie halúzky a ihličie zabodávajú do chodidiel. Ale keď viete ako stúpať, tak je to v pohode. Bežala som po prúde rieky, aby som sa nestratila. Les poznám dobre, ale aj tak nie je dobré riskovať. Veď predsa len neviem, koľko času som strávila na skale a koľko už bežím pred tým čudným chalanom. Zrazu som zakopla o vyčnievajúci koreň. Čakala som tvrdý náraz, ale zachytili ma cudzie ruky a postavili ma na nohy. Snažila som sa vykrútiť z rúk, no on ma chytil pevnejšie a tak som vykríkla.
"Buď ticho, nechcem ti ublížiť. Poslal ma po teba Timoteus .Som jeho učeň..." povedal.
"Ako ti mám veriť?"
"Pozri sa mi na ruku." Na zápästí mal rovnako ako ja znak, lenže nebol ako môj . Ten jeho bolo kladivo prepletané námorníckymi uzlami.
"Kto si?!" spýtala som sa ho.
"Všetko ti vysvetlím neskôr, poď so mnou. Tu to nie je bezpečné ....
"Prečo?"
"Nevieš kto nás tu môže počuť."
"Ako to myslíš ??"
"Myslím to tak, že tu nemusíme byť sami ." Povedal a vyzeral byť rozhodnutý nepovedať viac.
"Fajn, ako chceš, ale nikam s tebou nepôjdem. Veď ani neviem tvoje meno !"
"Volám sa Louis. To ti musí nateraz stačiť." začal ma ťahať späť.
"Hej , brzdi ... Odkiaľ ma poznáš?"
"Ach ...." vzdychol si "Asi od Timoteusa , nie ?"
"Tak ako prepáč že sa pýtam." urazila som sa a vytrhla som si ruku z jeho zovretia.
"Počkaj .... ja som to takto nemyslel." v jeho očiach sa na moment zaleskla ľútosť, ale kedže to bolo naozaj len na okamih, tak som si tým nebola istá .....
"Viem ako si to myslel!"
"Nie nevieš ."
"Myslíš ?!"
"Ano."
"Idem domov."
"To je dobrý nápad."
"Alee, nebodaj so mnou súhlasíš ?"
"Áno, vadí ti to ?"
"Nie." Zastavila som a prudko som sa otočila. Pozrela som sa mu do očí , a možno "trošku" prudšie ako som chcela, som na neho vyletela.
"Prečo ma sakra nenecháš na pokoji ?!"
"Pretože ťa volá Timoteus ."
"A čo ja s tým ?!" Stíšil hlas a potom povedal :
"Asi prišiel na to ako používať hodinky."
"Čože ? Oni majú aj iné využitie ?"
"A nie len jedno. Viac sa nedozvieš pokiaľ so mnou nepôjdeš ."
"Hmm, ešte si to rozmyslím ...." Povedala som a vybrala som sa hore prúdom rieky domov .

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu