Daunghter of white Darkness

Kto by povedal že 15 narodeniny môžu byť také divné , teda spomedzi toho, že som si dnes bola dať spraviť občiansky, aj pár takých "troška" neobvyklých vecí . Začnem najprv tou prvou vecou : rodičia sú už pri mne očividne naozaj zmätený, pretože mi už sami ani nevedia vybrať darček , a tak ma zobrali do mestského starožitníctva . Zo začiatku som nad tým nápadom iba pregúlala očami, ale v okamihu ako som vstúpila do obchodu som zmenila názor . Obchod mal neskutočnú atmosféru , bol prepchatý nábytkom a doplnkami, ale ako zázrakom do seba všetko zapadalo . Toľko nádherných vecí pokope som v živote nevidela .... Kráčala som ďalej a obzerala som sa okolo seba , nad hlavou som mala obrovský kryštálový luster, na ktorom boli zavesené malé krištále v tvare malých kyvadiel a drobných vtáčikov . Našľapovala som potichu , akoby som sa bála narušiť pokoj ktorý tu vládol. Začala som stúpať hore schodmi, ked som stúpila na jeden, ktorý vŕzgal a ozvalo sa to celým obchodom. Chvíľu som ani nedýchala ale okamžite som napomenula samu seba, že čo to preboha robím , veď som v obyčajnom obchode s obyčajnými , len trochu starými vecami, ale nijako som tomu nechcela uveriť ... Prešla som prstom po zábradlí a čakala som, že zanechá svetlú stopu v prachu , ale nenechal - zábradlie bolo úplne čisté čo bolo čudné ... Vstúpila som na prvé poschodie ,a ako prvé mi do očí padli krásne čierne balkónové dvere , lenže to nebol len obyčajný balkón, ako som zistila hneď ako som vstúpila do dverí ... Dlážka bola vykladaná veľkými okrúhlymi ploskými kameňmi ktoré mali v zapadajúcom slnku levanduľový nádych , pozrela som sa hore a dívala som sa na presklennú klenbu stropu cez ktorý bolo vidieť vychádzajúce hviezdy a mesiac . V okamihu ako som sa pozrela hore sa začala búrka , blesk osvetlil tmavý stôl z orechového dreva pokrytým bielym obrusom . Vedľa stola stál obrovský strieborný stojan na, ktorom boli pripevnené biele sviečky z ktorých stekal horúci vosk . Na stole bola umiestnená strieborná krabička vykladaná kryštálmi a opalitmi .Vzala som truhličku do rúk a opatrne nadvihla veko. Na tmavo modrom hodvábe ležali staré strieborné hodinky, na ktorých boli vyrezané ornamenty pripomínajúce kvety a keltské symboly. Zdvihla som hodinky a vtom, akoby sa vo mne niečo zobudilo . Zrazu som cítila že som túto vec už niekde videla a podvedome som vedela, že to nie je obyčajný stroj , ale nevedela som si spomenúť kde som ich už videla ... Za mnou sa niečo pohlo , otočila som sa a zbadala starca, ktorý sa na mňa usmial a povedal :
"Konečne , čakali sme na teba tak dlho dieťa ...."
"Prečo ste na mňa čakali ?" zrazu sa sem dorútili moji rodičia , mama sa na mňa pozrela smutným pohľadom a povedala :
"Takže je to pravda ..." to som už nevydržala a skríkla som :
"Čo to má dočerta znamenať ? Prečo ste na mňa čakali a mama prestaň sa na mňa pozerať pohľadom akoby si ma už nikdy nemala vidieť !"
" Dieťa , všetko sa dozvieš včas ...."
"Ja už nie som dieťa !"
"My to vieme ..."
"Tak ma tak prestaňte volať !"
"Ako chceš ..."
"Mami už som si vybrala darček . Koľko stoja tieto hodinky ? Nie je tu cenovka ..."
"Tieto hodinky sú tvoje , za ne sa neplatí ." povedal mi starec s kľudným úsmevom na perách .
"Ako to ?"
"Je to darček od večnosti pre teba ."
"Čože ?" nechápala som , ale starec si len prikyvoval hlavou .
"Presne tak ..."
"Timoteus ! Už si našu dcéru vystrašil dosť !" skríkol na starca otec .
"Vašu dcéru ? Vážne ju chceš ďalej klamať ?" Tú časť "vašu dcéru" povedal posmešným tónom ktorý sa mi vážne nepáčil ...
"Klara , poď zober tie hodinky aj s tou škatuľou a ideme !" zavelil otec .
"Klara ? ach aké je to úbohé meno , jej pravé je omnoho krajšie ..."
"Aké pravé meno , o čom to melie ?!" skríkla som na rodičov , už sa mi to všetko prestávalo páčiť .....

 Vymyslený príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu