Stisnem starú kovanú rúčku na dverách značne poznačených časom. Ostré zavŕzganie pántov by prebudilo aj mŕtveho a ako prvé ma ovanie neznáma, no ľahká kvetinová vôňa a aróma starých kníh. Stlmené lúče neskorého slnka osvetľujú miestnosť predo mnou zvýrazňujúc jemné smietky prachu, ktoré tancujú vo výrikoch. Moje dnešné sedemnáste narodeniny prišli až príliš rýchlo. Prišla som si sem vybrať narodeninový darček tak, ako to robím už po roky v antikvariátoch po celom svete. Rodičia to vždy nechávali na mňa, asi sú zo trocha mňa zmätený. Obchod má tajomnú atmosféru. Steny obchodu majú bledomodrú, takmer až fialkovú farbu, ktorá je na niektorých miestach jemne popraskaná a tmavohnedé drsné parkety sú pokryté rôznymi hrubými kobercami. Pozdĺž miestnosti sa ťahajú knižnice, truhlice, toaletné stolíky, skrine a zrkadlá. Začnem stúpať hore schodmi. Jeden pod mojimi nohami hlasno zavŕzga, na čo zadržím dych. Akoby som sa bála narušiť pokoj, ktorý tu vládne. Prstom prejdem po kovanom zábradlí v očakávaní, že zanechá tmavú stopu v prachu, no nenechal - zábradlie je úplne čisté, čo mi prišlo zvláštne. Vystúpim na prvé poschodie a ako prvé mi do očí padnú čierne balkónové dvere. Otvorím ich a vojdem. Zdvihnem hlavu a dívam sa na presklenú klenbu stropu, cez ktorý je vidieť vychádzajúce hviezdy a mesiac. Oblohu preťal blesk a osvetlil tmavý drevený stôl. Vedľa neho stojí obrovský strieborný stojan na ktorom sú pripevnené biele sviečky. Tekutý vosk z nich pomaly kvapká na podlahu. Na stole je položená strieborná truhlička vykladaná mesačnými kameňmi .Vezmem ju do rúk a opatrne nadvihnem veko. Na hodvábe ležia staré strieborné hodinky na ktorých sú vyrezané ornamenty pripomínajúce kvety a keltské symboly. Zdvihnem ich a vtom, akoby sa vo mne niečo zobudilo. Zrazu podvedome viem, že to nie je obyčajný stroj. Začujem šuchot. Otočím sa a na prahu dverí zbadám usmievajúceho sa starca. Je nadmerne vysoký, no plecia má zhrbené keďže sa rukou opiera o drevenú palicu. Oči má orámované vráskami, no žiari z nich múdrosť a vitalita. Strieborná brada mu siaha po hruď a na hlave má začínajúcu plešinu. Horčicové menčestráky a machová košeľa pôsobia mierne ošúchane. Otvorí ústa a milo povie :"Konečne, čakali sme na teba tak dlho." Pokloní sa na znak úcty. "Kto ste?" Ozve sa buchnutie dverí a klepot podpätkov. To bude určite mama s otcom. A naozaj, o chvíľu už vidím mamine divoké gaštanové vlasy a okuliare, ktoré nikdy nedržia na svojom mieste. Keď ma zbadá, rukou si zakryje ústa a hlesne : "Takže už naozaj prišiel čas." Zamračím sa. O čom to hovoria? "Mami, prestaň sa na mňa pozerať pohľadom, akoby si ma už nikdy nemala vidieť." Poviem vyrovnaným hlasom. "Čo sa deje?"

"Dieťa, všetko sa dozvieš. Pokojne sa posaď" Odvetí starec a pokynie na pohodlne vyzerajúce staré kreslá pri krbe. "Čo sa mám dozvedieť?" Starec sa však iba posadí a pozrie sa mame do očí.

"Mami, už som si vybrala. Koľko stoja tieto hodinky? Nie je tu cenovka."

"Tie hodinky sú tvoje, je to dar od večnosti pre teba." Opraví ma starec s úsmevom na perách. Pokývam hlavou, ak mi doteraz prišiel byť príčetný, tak byť prestal. "Čože ?" Nechápem, ale starec si len prikyvuje hlavou . "Presne tak, presne tak..."

"Darragh, už si našu dcéru vydesil dosť." Vzdychne otec, v tom zmätku som si ho ani nevšimla. "Je čas aby dostala odpovede." Mama prikývne.

"Vašu dcéru?" Tú časť "vašu dcéru" povedal posmešným tónom, ktorý sa mi vážne nepáčil. "A Klara? Och, aké je to úbohé meno, jej pravé je omnoho krajšie." Mama sa nadýchne:

"Klara, nie sme tvoji rodičia." Povie potichu s pohľadom upretým do ohňa. Zamotá sa mi hlava. Čo. To. Má. Dočerta. Znamenať. "Vám všetkým úplne preplo!" Skríknem. Mama na tom nevyzerá byť dobre, tak si sadne do kresla. :„Nemôžem ju stratiť, Darragh. Nemôžem!" Zloží si tvár do dlaní. Otec si vzdychne a posadí sa vedľa nej, jemne ju chytí za ruku a snaží sa ju utíšiť. „Klara, ľúbime ťa. Nech sa deje čokoľvek." Povie a usmeje sa, ale v očiach má úzkosť. Ako môžu byť sakra tak pokojní?! Objímem si plecia a sadnem si do kresla oproti starcovi, ktorý to v hlave buď nemá všetko v poriadku alebo sa svet zbláznil. Všetci to v hlave nemajú v poriadku! Z časti sa doňho ponorím a obklopí ma bordová a zlatá farba. Z vrecka na košeli Darragh vytiahne drevenú fajku. Z druhého zasa zápalky. Škrtne zápalkou o šmirgeľ a zapáli si fajku. Pár krát si potiahne a miestnosť zaplní ostrá vôňa tabaku. Oprie sa do kresla a spýta sa: „Asi chceš vedieť pravdu." Vydýchne obláčik dymu.

„Áno." Cha! Teda aspoň to, čo za pravdu považuješ.

„Si si tým istá ? Možno ju neunesieš ." Pozdvihne husté pravé obočie, usmeje sa a v očiach mu zbadám výzvu."

„Unesiem." Poviem, vystriem sa a ostro mu pozriem do očí. Starec ešte chvíľu váha, no potom začne rozprávať.

„Všetko sa to začalo dávno. To, čo ti teraz poviem, je staršie, ako čokoľvek žijúce na tejto zemi. Začalo sa to skôr, ako boli postavené egyptské pyramídy. Skôr, ako začali indiáni krotiť prvé kone a skôr, ako Kelti vyhrali prvý boj. Je to príbeh starý tisíce rokov a najpodstatnejšiu časť, hrá v tomto príbehu tvoja mama a tvoj otec."

„Moji rodičia?" Spýtam sa neveriacky. Mama? To milé, usmievavé a sarkastické stvorenie ktoré sa o mňa stará od začiatku môjho sveta? A otec, večný knihomoľ s veľkým citom pre organizovaný chaos? Nie.

„Títo ľudia nie sú tvoji rodičia. A teraz, ma už prosím neprerušuj. Tvoja mama vlastne ani nie je človek, je to jedna z najsilnejších bytostí vôbec. Tvoja matka je večnosť, tvoja matka je to, čo ľudia nazývajú čas. Dá sa nazvať rôzne. A jej symbolom je presne to, čo máš na ruke ."

„Ale ja na nej nič nemám ." Okej, toto hovorí za všetko.

„Nebuď si taká istá." Povie. Na chvíľu stíchne a vráska na čele sa mu od sústredenia ešte viac prehĺbi. "Am, agairt tú ." Po vyslovení tých slov ma od bolesti skrúti do klbka. Ruku mi zasiahla bolesť hodná rozpálenej dýky no ako rýchlo prišla, tak aj odišla. Na predlaktí sa mi objavila tenká atramentová čiara, skrúcala sa a tvorila zvláštny, no krásny obrazec . Keď som sa pozrela lepšie, všimla som si, že tvorí okrídlené hodinky s číslami, ktoré namiesto dvanástky na vrchu mali ležatú osmičku symbolizujúcu nekonečno, na ktoré obe ukazovali. „Čo to má znamenať?!" Dočerta, dočerta, dočerta, snažím sa obrazec zotrieť. „Tie hodinky nezídu, sú tvojou súčasťou. Mám pokračovať, alebo ti stačilo to, čo som ti povedal doteraz ?" Spýta sa starec, na jemnú triašku ktorá mnou trasie neberie ohľad. „Dobre, pokračujte ." Rezignujem. Zosadnem do kresla a opriem sa. "Moja milá, si bohyňa –Iníon Bán na dorchadais. Dcéra bielej temnoty. Spojenie bohyne svetla a boha temna. Máš poslanie a dedičstvo. Aké, na to budeš musieť prísť sama s tvojím amuletom a strážcom. Budú ťa chrániť a pomáhať ti. Za posledných niekoľko tisíc rokov na svet neprišiel ani jeden čistokrvný boh. Veľa polobohov, ale boh ani jeden. Si pre tento svet jedna z posledných nádejí, Klara."

„Už radšej pôjdem..." Vstanem z kresla. Musím si to všetko utriediť v hlave, je toho príliš. Neverím tomu. Určite im preskočilo. Mama s otcom sa postavia zároveň so mnou.

„Počkaj , zabudol som ešte na niečo, ten strážca bude zviera. Havran." To určite, a nebodaj bude ukecaný. Vezmem zo stola hodinky a dám si ich okolo krku, zrazu ma zahalí pocit bezpečia - chránia ma. „Pôjdeme."

„Dobre, poďte, odprevadím vás. A nezabudnite, ste u mňa kedykoľvek vítaní. Dovidenia" Povie starec, usmeje sa a ťažké drevené dvere sa za nami zabuchnú.

Vchádzame von do dažďa a búrka je už v plnom prúde. Zabočíme za roh, kde nechali zaparkované auto. Bez slova otvorím dvere a sadnem si na zadné sedadlo. Čelo si opriem o nocou vychladené sklo a premýšľam, či je to miesto, kam práve mierime, stále môj domov. Neviem ani kto vlastne som. Ľudia, o ktorých som si myslela že sú moji rodičia, mi prídu byť úplne cudzí a nechápem, ako ma mohli nechať môj celý doterajší život žiť v klamstve.

Viac tu -   » www.wattpad.com/myworks/8969106...  

 Napínavý príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár