Dcéra bielej Temnoty - 14. Kapitola

Vyšla som z knižnice a prešla som k vchodovým dverám. Otvorila som ich a nadýchla sa sviežeho nočného vzduchu, ani som si neuvedomila že je už toľko hodín. Havran mi pokojne sedel na pleci, modré oči upieral do nočnej temnoty. Vybrala som sa domov, luk som pevne zvierala v ruke. Odkedy som mala ten sen začala som sa báť. Štrk pod mojimi nohami vŕzgal, ten zvuk príjemne prerušoval strašidelné ticho na lesnej ceste. Mesto som nechala dávno za sebou. Sem svetlo z pouličných lámp nedočiahne. Cez stromy na stále viac sa zužujúcu cestu svetlo mesiaca nepresvitalo, takže som išla v takmer úplnej tme. Štrk nahradila mäkká vlhká hlina. Všade bolo ticho. Zrazu som začula nejaké zvuky. Havran začal škriekať a divoko mávať krídlami. Z tulca som vybrala šíp, založila ho do luku a rozbehla som sa. Havran mi zletel z pleca a letel popri mne. Neviem koľko sme bežali, ale počula som že zvuky sa približujú. Osvetlilo ma prudké svetlo, a začula som smie

ch. Pripadal mi známy. Narovnala som sa zo skrčeného postoja a otvorila som napoly prižmúrené oči. Videla som môjho otca sedieť za volantom v našom aute ako smeje až sa za brucho chytá. Nahnevane som šíp hodila späť do tulca, no samozrejme padol za mňa. Na to sa môj otec začal smiať ešte viac. Naštvaná som sa zohla po šíp a opatrne som ho vložila späť do tulca. Havran mi opäť sadol na plece, a začal si čistiť perie. Ako keby ho to nezaujímalo! Otvorila som dvere na aute, a otec si neodpustil poznámku že nech ich nevyvalím. V tvári bol stále celý červený od smiechu. Keď zbadal môj výraz začal sa smiať znova. „Čo je ti na tom také vtipné?!“ Spýtala som sa ho. „Na smrť si ma vystrašil!“
„Ale no Klara, no táák. Keby si videla ako si sa tvárila aj tebe by bolo do smiechu.“
„No veď počkaj!“
„Počkám si počkám.“ Povedal otec a zachechtal sa. Vyplazila som na neho jazyk a on sa ako vždy tváril že nič nevidel. „No ako bolo u Timoteusa?“
„Vybrala som si zbraň, a zistila som rozdelenie polokrvný a plnokrvných.“
„Zbraň? Akú zbraň?“ Povedal otec, a až teraz si všimol že niečo držím v ruke. Auto prudko zabrzdilo, a ja som skoro vyletela zo sedačky. „Otec! Dávaj pozor.“ Povedala som mu. No on si to nevšímal a len sa díval na luk. „Vieš komu patril?“
„Áno, viem. Luk lovkýň.“
„Ale vieš aj ktorej konkrétnej lovkyne?“
„Nie, to neviem.“
„Patril lovkyni Bánrion.
„A to bola?....“
„Tá z najsilnejších. Príbehy a balady o nej sa doteraz rozprávajú a spievajú v krajine tvojej mamy. A to, že máš jej luk znamená že je skutočne mŕtva...“ Povedal otec a jeho pohľad zosmutnel.“
„To je mi ľúto....“ Povedala som, neviem čo si mám myslieť o tom že mám luk po Bánrion. Po takej silnej bytosti. I keď, ani ja vlastne nie som človek. Otec zaparkoval pred náš dom a vystúpili sme z auta. Otvorila som vchodové dvere a za zakričala :“Mami sme domá!“ Vyzula som si topánky a vošla do kuchyne. Mama stála za kuchynskou linkou a natierala čokoládový koláč hrubou vrstvou jahodového lekváru. Už len voňal božsky. S otcom sme si sadli za stôl a ja som luk zavesila za mňa na stoličku. Otec potom geste mierne nadvihol obočie, ja som sa na neho len zaškerila. Rozdala som taniere nachystané na kôpke na kraji stola. Mama zatiaľ koláč dala na tanier a začala ho krájať. Potom sme si konečne všetci spolu sadli za stôl. S otcom sme sa vrhli na koláč, a chválili ho do nebies. Nechápem, ako to moja mama robí, nech uvarí čokoľvek vždy to chutí úžasne. Po jedle sme sa naskladali do obývačky a rozprávali sa. Potom sme si zobrali knihy a domom sa nieslo len šuchotavé otáčanie stránok. Tento pokoj mám zo všetkého najradšej. Keď už bolo moc neskoro, odišla som do mojej izby. Osprchovala som sa a prezliekla do pyžama. Ešte som otvorila balkónové dvere a pozerala sa dole na les zaliaty mesačným svitom.

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu