Keď som dopovedala poslednú vetu, nasledovalo ticho. Po chvíli Timoteus povedal :" Nebol to tak úplne sen, nechtiac si využila svoje schopnosti, a premiestnila si sa dušou na iné miesto. To, že ťa zacítil, znamená iba to že si skutočne tá na ktorú čakáme. Plná svetla, a nie je v tebe ani stopa po temnote. Bytosti, ktoré si videla v dome, boli služobníci tvojho otca. Pre nás všetkých sú veľmi nebezpečný. Pre teba a Matthewa však predstavujú smrteľné nebezpečenstvo."

"Ale prečo?"

"Lebo sú schopný všetkého len preto aby svetlo opäť nezačalo vládnuť. Boli to zlaté časy... No boli už veľmi dávno. Odvtedy sa už ľudstvo iba zmieta medzi svetlom a temnotou. Tie časy boli pred takými tritisíc rokmi. Časy, keď žil Pendragon, bardi, a nadprirodzené bytosti neboli nadprirodzené. Časy, keď ľudia nepotrebovali peniaze. Keď pre nich nebol podstatný majetok.... No tie sú ako vidíš, zatiaľ nenávratne preč. No ty si tu, a si naša nádej. Naša, možno aj posledná ...." Povedal Timoteus, a uprel na mňa svoj uprený, oceľovo modrý pohľad. "No ja neviem ako vám mám pomôcť...."

"Najprv sa budeš musieť stretnúť s tvojou mamou. Tá ti už povie, ako máš pokračovať."

"S mojou .... mamou?"

"Ano, s tvojou pravou matkou."

"A kedy? Ako? ...."

"Už si možno počula o dračích líniách zeme. Na miestach kde sa pretínajú, vznikajú na istý čas brány. Brány, ktoré majú možnosť preniesť nás do iných dimenzií, miest, svetov ,planét... Ba dokonca aj galaxií. A v jednom, z tých svetov sa nachádza tvoja matka. Rovnako ako mali dajme tomu, Grécky bohovia Olymp, má aj tvoja mama vlastnú ríšu, vlastný svet, vlastnú realitu. A ty ju budeš musieť nájsť."

"Ale ako ju nájdem?"

"Nájdeš ju spolu so svojimi hodinkami a havranom. Oni ti už pomôžu. A chcel som ti ešte povedať, havrana za žiadnych okolností nepodceňuj. Je to tvoj duchovný sprievodca, tvoj strážca a jeho vedomosti sa zbierali tisíce rokov počas toho ako na teba čakal."

"On má tisíc rokov?"

"To je ten najmenší odhad." Načo havran ako na súhlas zakrákal. "No vidíš, čo som ti hovoril." Podpichol ma Timoteus. "Najbližšia brána sa má aktivovať najbližších pár dní. Keď to bude, dám ťa zavolať ty pôjdeš za svojou mamou. No budeš tam musieť ísť iba ty a Matthew. Smrteľníci tam vstúpiť nesmú. Dovtedy za mnou budeš chodiť každý deň a budeš sa učiť brániť sa, a aspoň čiastočne využívať svoje schopnosti." Povedal a vstal z kresla, podišiel ku knižnici a vytiahol odtiaľ malú modrú knihu. "Tu máš," povedal a podal mi ju. "Je to kniha o vás dvoch, potomkoch. Samozrejme, nie ste len dvaja no je vás veľmi málo. Živých je na zemi len sedem." Potom nám hlavou kývol smerom k dverám, čo znamenalo že môžeme ísť. Všetci sme sa postavili zo stoličiek a vydali sa smerom k východu. Moji rodičia išli napred, a tak som s Mattom zostala chvíľu sama. Po chvíli ticha sa ma spýtal :"Myslíš že to zvládneme?"

"Čo teraz myslíš?"

"To všetko,.... Svet."

"Nebudeme v tom sami." Upozornila som ho. "To je pravda, no aj tak sa mi to zdá všetko príliš narýchlo..." Povedal Matthew.

"To je pravda, ešte stále sa mi to všetko zdá zvláštne..." Povedala som.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár