ako už dávno nie.
Vtáčiky veselo poskakovali
a štebotali po živej zelenej tráve.
Medzi stromami panoval pokoj
a ich listy sa len jemne nahýnali
kvôli slabému vánku, ktorý v ten deň pofukoval.
Drevená lavička ju už netlačila tak ako inokedy
pripadala si, akoby tentoraz sedela niekde v nebi
na jemnom obláčiku, ktorý si šťastne poletuje
niekoľko kilometrov nad celým svetom.
Bolo jej príjemne.
A jemu tiež.
Sedel vedľa nej. Mlčky sledoval ako sa hrá s rukami
a preplieta si prsty cez prsty. Vždy to robila, ostalo jej to od detstva.
Bolo to po škole, tašky ležali vedľa lavičky a čas ubiehal ako voda.
Objal ju okolo ramien a ona si zložila svoju hlavu na jeho hruď.
Pozrel sa na hodinky a bolo presne 14.14 Jej obľúbené číslo.
Aby ju nevyrušil v jej pokojnom rozjímaní
sa nahol jemne do boku a otvoril svoj školský ruksak.
Opatrne z nebo vybral malú kytičku zo 14 kvetov.
13 červených živých a jedna umelá ružička.
Bojcne jej ich priložil k hrudi a potichúčky
no hrdelným hlasom plným presvedčenia jej do uška zašepkal.
"Budem ťa milovať, až kým nezvädne posledná."
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
lovingewe
20. 11.novembra 2010 13:44
Veľmi krásne ...
Napíš svoj komentár