Bolo to síce dávno, čo som spávala s rukami nad hlavou a zobúdzala sa s jemným úškrnom v tvare úsmevu na tvári. Nechýbalo mi vtedy nič a bola som šťastná. Spokojnosť zo mňa sálala.

Vždy ráno som pila pohár mlieka a nahlas som zaň ďakovala. Chutilo mi a teraz sa tomu akosi hnusím. Rada som kradla mamke udusenú zeleninu a keď mi hrášok padol na zem naháňala som ho po podlahe. Občas sa kotúľaním dostal až k ockovi do obývačky a on ho ochotne dvihol a zjedol.
Šla som si teda ukradnúť ďalší.

V jeseni sme si vždy chodili na lúku púšťať šarkany. Tuším odvtedy mi ostala toľká láska k prírode. Koľko som ich už roztrhala, ocko by si to možno ešte aj pamätal. Vždy som dostala krik za svoju nešikovnosť, ale aj tak sme šli do hračkárstva a kúpili mi nového.
Šarkany. Boli také voľné a slobodné. Myslím, že už vtedy ma to fascinovalo a asi mi to ostalo.

Večer som sa netrápila tým, čo si na druhý deň oblečiem a či mi v ten deň treba alebo ešte netreba umyť vlasy. Mala som rada večerné váľanie sa v bratovej posteli a vždy som mu tam zdatne "naprdkala". Áno, bola som vtipné dieťa, ďakujem.


***

Ležím na posteli a mám pri sebe položený podlhovastý priesvitný obal so zloženým farebným šarkanom.
Zisťujem, že to nebolo až tak dávno aby som si to nemohla zopakovať.

*

Idem si pozrieť počasie, aby moja dnešná kúpa nakoniec nevyšla nazmar
a hor sá.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár