Na druhý deň ráno som vstala skôr. Takmer celú noc som nespala. Rozmýšľala som o záhadnej neznámej. Znova som ju túžila vidieť. Obliekla som na seba obyčajné čierne tričko a modré rifle. Dala som si svoj červený kabát, ktorý som nosila minulú jar. Už som ho nemala rada, ale verila som, že to dievča si ma práve preň všimne. Tak som sa bála. Vzala som si pár drobných a kľúče od bytu s ktorými som váhavo vyšla z bytu. Smerovala som rovno tam, kde som videla to dievča. Musela som ju stretnúť znova. Vedela som, že to neskutočne potrebujem. Dodala mi odvahu, nádej, vieru a nemusela urobiť absolútne nič, dokonca sa na mňa ani pozrieť. Potrebovala som novú dávku.
Keď som prišla na to miesto, nik tam nebol. Akoby sa ľudia vyparili. Nerozumela som, čo sa stalo. Mesto bolo prázdne a ulice úplne tiché. Pozrela som sa na hodinky. Ukazovali 6.20. Prekvapilo ma to a zároveň aj pobúrilo. Zrazu som nevedela, čo tu robím a prečo som vôbec vonku tak skoro.
Ani som sa nestihla spamätať a z miestneho obchodu niekto vyšiel. Zbadala som červenú baretku. Rozbúchalo sa mi srdce.
Dievčina sa vybrala mojím smerom, ale jej pohľad smerom kamsi do zeme. Bola smutná, krehká a o to viac som chcela vedieť, čo je zač. Mohla byť akákoľvek tichá, či vyzerať, že sa každú chvíľu zrúti, no ja som sa nevedela zbaviť pocitu, že je v nej niečo viac.
Vždy som verila ľudom, ale nie až tak. Vždy som verila v ľudí, ale nikdy nie pre moje vymyslené konšpirácie o ich vnútornej sile. Vždy som verila, že v ľuďoch je niečo viac, ako sa na prvý pohľad zdá.
Stála som ako prikovaná a asi som vyzerala naozaj divne. Slečna záhadná zrazu zodvihla svoju hlavu a prekvapene sa na mňa pozrela. Asi nebola zvyknutá, že niekoho v takejto ranej rannej hodine stretne. Prebodla ma pohľadom. Nikdy sa na mňa nik nepozrel tak škaredo ako ona. Zamilovala som sa do toho pohľadu. Možno mi v tom momente preskočili všetky zdravé bunky mozgu, ale v jej pohľade bolo toľko lásky, koľko mi ani vlastná matka nedala, keď ma po prvý raz zbadala ešte celú zakrvavenú.
Vedela som, že tá dievčina sa stala mojím osudom.
Podišla ku mne bližšie a zrazu otvorila ústa. Uvidela som jej žiarivé zuby a v momente prehovorila. Splnil sa mi sen. Spýtala sa ma, koľko je hodín. Zahabkala som sa a nedokázala som jej odpovedať.
Letmo sa na mňa usmiala. Zodvihla ruku a zložila si baretku z hlavy. Nežne mi ju podala a ja som ju bez jediného slova na poďakovanie vzala. Položila som si ju na hlavu. Sadla mi ako uliata. Dúfam, že to nevyzeralo ako úškrn, ale jemne som sa snažila na to dievča pousmiať. Zrazu bola taká obyčajná a predsa to vo mne niečo vyvolávalo. Nedokázala som opísať pocit, ktorý som prežívala. Otočila som sa a odkráčala som domov.
Taký bol príbeh dvoch dievčat. Takto som sa nezmyselne raz zaľúbila do obyčajnej dievčiny. Prešiel rok a ja som si odvety jej červenú baretku nedala ani raz dole z hlavy.
...tuším sa mi z nej už aj moje rovné vlasy mierne zvlnili.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
stenatko
15. 4.apríla 2011 22:25
Chceš mať kučery?
Napíš svoj komentár