Deň odo dňa mi je horšie a horšie. Cítim sa ako vo vákuu. Je tu zima. Ostro sa na mňa dívajú priehľadné steny a niečo mi jednostaj šuští do ucha. Je mi mizerne, no zároveň tak akosi - nijako.
Asi mám pocit, že my dvaja už viac nie sme to, čo sme bývali. Ale stále verím, že možeme byť ešte viac, ako sme boli. Myslím, že je to to posledné čo mi ostalo a v čo ešte smiem dúfať.
Optimistické ružové bilaterálne srdce sa mi zrazu zmenilo na obyčajnú pumpujúcu hrču s nechutnou aortou. Už nevidím svet taký, aký kedysi. No chcem to vrátiť späť, nech to má stáť čokoľvek.
Možno prišla akási kríza. Možno po čase pominie, ale čo ak nie? Čo potom? Bojím sa tejto otázky a tak skrývam hlavu do vankúša. Už len tam, v tme so svojimi slzami sa cítim slobodne.
Možno by som chcela mať čarovnú paličku, čím by som si vyčarovala všetko okolo seba tak, ako chcem. Ale to nejde.
Bojím sa svojho stavu. Tápam v otázkach. Ráno sa bojím zobudiť, večer chcem rýchlo zaspať. Nežijem i keď žijem a už ma to nebaví.
Zhadzujem vinu na druhých, sama seba ľutujem a opieram sa o tvrdenie, že to všetko je len preto, že je jar a na mňa jednoducho prišla zlá chvíľka. Hrozné však je, že už aj ja som tomu prestala veriť. Možno je to vážne jarou, ale nemyslím.
Budem so sebou musieť niečo urobiť. Niečo vážne. Tento každodenný stereotyp ma nebaví. Nebaví ma byť s ľuďmi len z povinnosti.
Unavuje ma slnko, ale keď prší cítim sa zatrpknuto. Čakám až príde zmena. Ale čo ak ona sama nedokáže prísť, čo ak ju treba zavolať a pomôcť jej, aby trafila?
Začínam. Dnes som sa bola ostrihať. Nie je to nič svetaborné, ale tie drôty mám o trošku kratšie. Možno nie som celkom spokojná, ale zmena je fajn a ja som ju vážne potrebovala. No a nakoniec, čím viac sa n seba dívam, tým viac sa sama sebe páčim.
Uvidíme, čo na to povie on. Uvidíme, či sa niečo zmení.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mrspunk
6. 5.mája 2011 16:37
ešte včera som sa cítila rovnako ale dnes už prišla zmena...vyčkaj
Napíš svoj komentár