Ľúbim ťa.

Pritiahol si si môj driek a chytil ma okolo pásu. Ruky si uložil na môj chrbát a preplietol si si prsty. Objal si ma tak tuho, ako už dávno nie, ba ako ešte nikdy. Cítila som sa bezpečne, cítila som, že smiem všetko, cítila som, že ma drží človek, ktorý mi rozumie lepšie ako ktokoľvek iný a niekedy dokonca lepšie ako ja sama.

Slzy mi začali po tvári stekať ešte viac a tvorili stále hrubší mokrý kanálik na lícach. Cítila som, že smiem plakať, cítila som, že si ten pravý človek, pri ktorom môžem plakať. Bolo mi to všetko tak ľúto, prepáč ak som aj v tvojich očiach vzbudila smútok. ver mi, že som nechcela, no predsa sa to to stalo. Nič si mi nevyčítal a privinul si si ma ešte viac až som myslela, že sme sa zrástli v jedno. Bolo to čarovné a také krásne, ako ešte nikdy.

Tisíc krát si sa ma bojazlivo pýtal to nesmelé "prečo" a ja som len potichu plakala s hlavou sklonenou na tvojou ramene. Nevedela som, čo odpovedať a tak som sa raz silno nadýchla a odpovedala ti, že "raz ti to poviem, sľubujem".

Zrazu si sa strhol a odtiahol si ma od seba. Ruky si nechal tam kde si mal, no donútil si moju hlavu aby sa zdvihla a aby som sa ti pozrela do očí. Bolelo to tak, ako ešte nikdy. Cítila som, že ťa mám pri sebe a nemôžeš byť môj. Nikdy v živote som takúto bolesť necítila a nikomu by som ju nepriala.

Cez zuby si niečo precedil a ja som ti nerozumela. Zopakoval si to aspoň 5x a stále som nevedela čo vravíš. Netušila som, prečo to nevieš povedať priamo a tak som len pozorne zaostrila svoje uši, čo najviac som vedela. Dívala som sa na pery a zrazu som cez ten sykot zreteľne aspoň po 15x začula to jemné "Milujem Ťa." Som si istá, že si to povedal, ale nezareágovala som na to nijako. Nevedela som totiž, čo sa na to dá povedať a nevedela som vôbec ako to myslíš.

Jemne som sa usmiala a ty si sa usmial tiež. Oprela som si svoje čelo naspäť o tvoje rameno a zašepkala ti do ucha "raz ti to poviem, ale teraz na to ešte nie je ten správny čas a vhodná situácia, sľubujem, že sa to dozvieš, len vyčkaj".

Znova si ma odtiahol a zavrčal si "povedz mi to hneď, chcem to počuť, prosím, Emka". So sklopenými očami som sa pozrela na zem a povedala som, že "nemôžem, ešte nie". Nástojil si, aby som to povedal a schytil si ma tak, že ma to až zabolelo. Nevedela som už odporovať a tak som bojazlivo zašepkala "veď ty to vlastne vieš".

V tom momente ti to došlo. Tvoj výraz tváre sa zmenil, tvoje oči neboli tvoje, alebo boli, ale bol v nich iný cit. Začal si sa báť, ale vedel si, čo som chcela povedať. Bojácne si sa opýtal "ty si mi to už raz povedala, že? Prečo mi to nepovieš ešte raz?".

Znovu som nevedela ako zareágovať, tak som len sklopila hlavu na znak súhlasu a sama pre seba som zamrmlala "lebo sa bojím tvojej reakcie". Myslím, že si to veľmi dobre počul, no už si sa viac k tomu nevracal. Privinul si si ma už po neviem koľký krát a zmenil si tému. Rozosmial si ma a potom čo si ma donútil, aby som ti sľúbila, že už viac nebudem smutná a že budem šťastná si sa so mnou rozlúčil. Nasadol si na bicykel a odpedáloval boh vie kam.

Nechali sme to tak. Čas je náš najlepší priateľ. Čas všetko ukáže.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu