"Neplač, že zapadlo slnko, lebo slzy ti zabránia uvidieť hviezdy." povedal jeden múdry človek. (A.Einstein)
....a ja trošku pochybujem.

Veľa ľudí si myslí, že keď sa zaoberáme minulosťou, strácame možnosť urobiť krok vpred. Podľa mňa to však nie je celkom tak.

Minulosť predsa nikomu nebráni na ňu zabudnúť, naučiť sa s ňou žiť, alebo žiť inak. Minulosť predsa nikoho nezviazala do bielej kazajky a už nepustila medzi ľudí. Minulosť predsa nie je netvor.
Minulosť tu je, lebo tu musí byť, lebo keby tu nebola, nič by nebolo.

Tým, že zabudneme na to čo sa už stalo, stratíme to najcennejšie, čo máme. Prídeme o seba samých. Minulosť je vec, ktorá nás formuje a ktorá z nás robí to, čím sme. Ak na ňu chceme zabudnúť, alebo ju vymazať je to akoby sme chceli ničiť seba.

Len vďaka nej
sme horší
sme lepší
sme iní
no stále sme to MY.
A chceme ju tak ľahko zavrhnúť. Aké márnivé.

Použijem svoju obľúbenú vetu.
Sme len ľudia a nevieme to pochopiť.
Ide o to, že ľudia neznášajú minulosť, lebo majú zlé spomienky, ale neuvedomujú si, že bez spomienok sa nedá žiť. Môžeme si minulosť nevšímať a žiť pre prítomnosť, ale nesmieme dovoliť, aby sme na ňu zabudli. Ona by sa raz objavila a verte, bolo by to ešte horšie.

Každopádne treba sa zamyslieť, treba si uvedomiť čomu vďačíme za to čím sme. Treba sa zamyslieť nad tým, či skutočne to čo bolo je až tak zlé a musíme to vymazať. Treba si uvedomiť, že za minulosťou sa nemusíme otáčať, stačí ak jej dovolíme, aby kráčala vedľa nás.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár