Upozornenie : článok má pointu, len ju nemá vyjadrenú, neviem totiž ako ju vyjadriť, neviem SA k veci dostatočne dobre vyjadriť.. a pardón za odpoved, ktorú vám nedám na otázku "prečo" po prečítaní posledného riadku textu
.......................................................................................................

Dohodli sme sa, že pôjdeme vonku. Stretli sme sa tam, kde sme sa stretávali vždy, kde sme sa všeobecne stretli po prvý krát. Vždy zvykol meškať, no tentoraz tam bol skôr ako ja. Čakal na mňa. Sedel na schode a bol zhrbený. Pôsobil smutne, nevyrovnane a utrápene.

Prišla som k nemu. Ovoňala som mu jeho krk a potichúčky zašepkala "poď". Neodpovedal, len naznačil aby som si sadla. Sedeli sme vedľa seba s nohami všelijak prekríženými. Na schodoch sa nikdy neviem zložiť, je to divné.

Ani raz sa mi nepozrel do očí. Začali sme, neviem ako, tému o škole. Spoločná budova. Najväčšie moje postihnutie roka, no čo už. Vydržím to nejak celý ten rok a možno aj tie ďalšie 3 ešte, uvidíme.

Vytihala som z vrecka jeho obľúbenú lakocinku - gumové medvedíky. "Otváraj" povedala som. "Rád sa nechám kŕmiť" odpovedal. Kusol mi do prsta, poriadne silno. Nevadí, len som sa zasmiala. Konečne sa mi pozrel do očí, chytil ma za ruku. Vstali sme a odkráčali.

Stará známa cesta hore na kopec, medzi cudzei záhradky. Už nie raz nás odtial vyhnali, už nei raz nás prichytili ako kradneme jahody, ako sedíme na ich lavičkách, no nám to nikdy nevadilo. Naše obľúbené miesto.

Prišli sme tam. Všade krásne ticho. Pár ľudí pri chatkách, ktorí sa už aj tak zberali preč. Naša chatka, naša lavička, naše miesto. Sadli sme si. Nie tak ako kedysi, nie tak blízko seba. Po čase sa však vzdialenosť skrátila, no aj tak taká malá milimetrová ostala a možno ej to vlastne aj dobré. Nikdy nič nebude také, ako už raz bolo.

Smiali sme sa, rozprávali sme sa, drkotali sa nám zuby. Spomínali sme, plánovali sme, konštatovali sme prítomnosť. Slovo dalo slovo a to slovo dalo ďalšie. Zrazu sme si skákali do rečí. Niekedy pred tým sme mali dlhé minúty ticha, kedy jeden druhému nevedel nič povedať a zrazu si tí istí ľudia, skúšu do reči ? Zvláštne. Krásne.

Sedeli sme vedľa seba. Po tom všetkom čo sa stalo. Po toľkom sklamaní jeden druhého. Po bolesti, ktorú sme jeden kvôli druhému prežili. Všetko bolo za nami, no ešte stále v hlavách. V očiach bolesť na perách úsmev.

Všetko nabralo nový začiatok. Niekedy je potrebný koniec, aby prišlo niečo lepšie. A asi sa to stalo.

Všetko bolo dokonalé.
Len ten pocit v nás oboch, že sedíme pri človeku, ktorého nadovšetko chápeme, chceme mať pri sebe a ľúbime, ale nemôžeme mať, bol hrozný.

 Blog
Komentuj

7 komentov k blogu

1 
fotka
hereiam  11. 9. 2010 22:42
prečo nie? to čo je? ja cem vedieť...
2 
fotka
ivike  11. 9. 2010 22:43
:/ tak tak
3 
fotka
emulienkaa  11. 9. 2010 23:08
@hereiam - :/

@ivike - všetko raz prejde !
4 
fotka
ivike  11. 9. 2010 23:09
@emulienkaa pravdu mas.. ale tak skadial beries ten optimizmus?
5 
fotka
emulienkaa  11. 9. 2010 23:18
@ivike - to mám od prírody sama sa niekedy čudujem
6 
fotka
kiksauri  12. 9. 2010 11:09
ah aj ja s @kevin - om máme záľubu v gummy macíkoch ale teraz nejde o to aj ja som také už zažila a s tým chalanom chodím teraz každé ráno do školy. ale už ma to tak nebolí. už to SKORO necítim. bavím sa s ním. ale nič s ním už nechcem mať. ublížil mi dva krát a aj tak som s ním bola. nebola som normálna. ale veď ľúbila som ho. a potom už aj mňa to prechádzalo, keď nechcel ísť von. :/ ale prišlo niečo krajšie a neľutujem nič čo som spravila.
7 
fotka
acvd43xa7w  12. 9. 2010 14:10
ono dá sa to, len musíš chcieť, ty chceš sedieť vedľa neho a rozprávať sa s ním, ale ničí ťa to ešte viac..to nie je dobré..

btw. môj bývalý je môj spolužiak to bola sranda..
Napíš svoj komentár