Možno som zakomplexované malé hlúpe decko, ktoré sa len hrá na niečo viac, čím jednak nie je, jednak byť nemôže a vlastne, asi ani v skutočnosti byť nechce. Kto sa už má vo mne, pre Boha, vyznať, keď ani ja sama to nedokážem. Tuším mi tu vonia zúfalosť.

Spoznávam nových ľudí, ktorí sa po pár minútach na mňa dokážu naviazať. Nedokážem túto anomáliu nijak raz pochopiť. Fuj, dajte mi všetci pokoj.
Let me alone, please.

Každý kurva deň mi niekto napíše tisíckrát tie otrepané bežné frázy a mňa už z toho bolí hlava. Zo zdvorilosti takmer vždy odpoviem, aj keď chladne a tvárim sa, že už záhadne musím ísť, alebo sa horlivo potrebujem učiť.

A toto nepochopíte. Tí ľudia rozvíjajú debatu ďalej. V podstate sú moje odpovede jedno až dvojslovné, ale nikoho to ešte neodradilo. Baví ma sledovať, ako sa ľudia dokážu niekedy tak dobre porozprávať sami zo sebou. Tie zväčša monológy fakt vyznievajú vtipne. No a čo, aspoň mám zábavu.

Mám taký deficit niečoho neidentifikovateľného a tak neidentifikovateľne to bolí, niekde na neidentifikovateľnom mieste.

Alebo žeby predsa?

Tuším mi chýba.
5 dní s ním nie som
a už šaliem.
Tuším, že nie som celkom v poriadku.

A tí ľudia, sú náhodou milí,
len asi budú musieť pochopiť,
že som trošku, dosť, viac
náladová.


...

Respektíve. Šialene zaľúbená.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
anzu  7. 12. 2010 21:42
Ja mám pocit, že na mňa sa ľudia nenaviažu ani po desiatich rokoch :/



Nie, nemám po ruke nejaký zmysluplný komentár, ktorý by niekoho zaujímal.
2 
fotka
elenari  7. 12. 2010 21:43
"Mám taký deficit niečoho neidentifikovateľného a tak neidentifikovateľne to bolí, niekde na neidentifikovateľnom mieste. "

táto veta vytvára v blogu pekné vlnky.. snáď ich nevidím sama
Napíš svoj komentár