Veril si, že za tými najhrubšími múrmi sa skrýva najhlbšia láska. A tak veľmi si chcel zbúrať všetky jej steny, a tak dlho ti to nešlo. 

Ľúbila iného. Choro, dlho, stále a bezhlavo. Bola slepá, hluchá a úplne hlúpa. 

Vravela "tati, chcem už konečne niekoho, kto mi znesie modré z neba". A všetci len krútili hlavami. "Čo si už úplne osprostela? Veď ti leží pri nohách a ty do ňho len kopeš." odpovedal jej otec. 

Ale nepočúvala. Neposlúchala. Neprijímala. Nevnímala. Zaslepená svojou choroláskou sa utápala v spomienkach, planých nádejách, v alkohole, občas v tabletkách a medzitým v riekach slaných sĺz. 

Trajdala sa po nociach a po posteliach. Ráno sa vždy vytratila. Neostala po nej ani slabá vôňa. Iba sa jej chcelo grcať.. 

A tak sa ti zobudila v posteli. Ani si nevedel ako. Neodišla s prvým lúčom slnka, ležala tam, smiala sa a hladkala ťa po chrbte. Neplánovala odísť..

No nechal si ju. Ležal si jej znova pri nohách, už však ale naposledy. Na poslednú chvíľu si sa od nej zachránil. Vedel si, že znova by ťa bola odkopla...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
johnysheek  31. 12. 2016 16:01
Napíš svoj komentár