Jeho odchod ma samozrejme do života nesmierne poznačil, ale pochopila som, že šťastie je v živote to najdôležitejšie a preto mu to ako jediná z rodiny nedokážem zazlievať. Mal veľa a vymenil to za to málo, čo mu chýbalo, ale nech. Každý máme predsa právo byť šťastnými.
poznámka: Nech je môj otec aký chce, nech urobil, čo urobil a nech robí čokoľvek, pevne verím, že to on bude ten, ktorý ma raz v bielych dlhých šatách odvedie k oltáru.
***
Bol krásny a tuším, že jeden z prvých školských dní. Neznášam svoj neurčitý zmysel proste cítiť príval nejakej katastrofy, alebo niečoho nepríjemného. Presne tak to bolo. Bola som doma, myslela na neho a smutne sedela poskrúcaná na posteli. Nič konkrétne sa nestalo, ale ja som vo vzduchu cítila akýsi zvláštny smrad. A mala som pravdu.
Kým ja som rozmýšľala o ňom, on rozmýšľal o inej. Keď som sa to neskôr dozvedela, necítila som zlosť, hnev, či nenávisť. Cítila som len ľútosť, ale tú trpkú, tú ktorou som ľutovala samú seba, čo je naozaj oveľa horšie.
Potom sa mi aj sám priznal, s tým, že mi to nedokázal povedať, lebo ma nikdy nechcel zraniť a nikdy nechce stratiť. Jeho roztrasené ruky, smutný pohľad a nerozhodnosť slov však pichali oveľa viac, ako samotná skutočnosť. Netrápilo ma, že sa zahľadel do inej, ale to, že som mu stála v ceste, no nemohla som s tým nič urobiť.
Vždy chcel aby som bola šťastná, no neuvedomoval si, že ja som šťastná, iba keď je šťastný on. A on bol šťastný iba vtedy, keď som bola naopak ja. Začarovaný bludný kruh dvoch šťastne-nešťastných ľudí.
O nejaký mesiac, alebo možno dva sme spolu boli vonku. Všetko bolo v poriadku, všetko sa ustálilo a my sme už spolu vychádzali veľmi dobre. No ten deň som nebola vo svojej koži, zase na mňa prišla akási úzkosť. Stál pri mne a díval sa mi do očí, z ktorých veľmi dobre vedel, že neprúdi spokojnosť ani nič tomu podobné. Neustále sa vypytoval, čo mi je a zvieral ma v tuhých objatiach. Nedokázala som sa takmer nadýchnuť, nevedela som mu nič povedať, no ani som nechcela. Vedel, že je to kvôli nemu, ale nedokázal nič urobiť. Nemohla som mu povedať, čo cítim, pretože ak je láska neopätovaná bolí ešte viac, akoby bola utajovaná. Tlačil na mňa, nech mu všetko poviem, ale nevydala som ani hlásku. Aj tak dobre vie, ktoré dve slová by som vyriekla.
Preto ma objal ešte tuhšie a utrel posledné slzy z líc.
poznámka: Teraz sme spolu. A sme šťastní.
***
Boli sme dohodnutí tri dni. Veľmi som sa a to tešila. Mali sme ísť na pol dňa sa prejsť na hrad a späť. Len na otočku, pretože bolo chladno a snežilo. Termosku som mala pripravenú, ostávalo 10 hodín do štartu, keď tu zrazu moja mama začala vyzvedať, či tam bude niekto dospelí, či mám prichystané teplé oblečenie, lebo bude zima, či si mienim obuť topánky a nie botasky a či prídeme späť autobusom. Na každú otázku som odpovedala kladne, tak teda druhýkrát potvrdila svoj súhlas, že smiem ísť.
Keď tu zrazu za polhodiny oznámila, že si to rozmyslela, že nikam nepôjdem, že si uvedomuje, že je to jej chyba a nemala to takto urobiť, ale jednoducho sa tak rozhodla a ja jej rozhodnutie budem rešpektovať.
Vtedy do mňa vošlo zrazu 200 woltov, ktoré však ako prišli aj odišli. Nebola som hysterická, ani som nekričala, mňa to začalo otrasne bolieť. Chápem, ona sa o mňa len bála, ale nemala mi to dovoliť hneď a nie zakázať to v noci pred odchodom. Takéto sa nerobí.
Bola som sklamaná a smutná, avšak nie kvôli sebe. Neboli to iba moje plány, ale aj jeho plány a ona ich jedným šmahnutím ruky tak ľahko zničila. Na druhý deň, keď mi písal smsku, že je tam, že je tam síce plno iných ľudí, kamarátov, ale aj tak to nie je ono, kedže nemôžem byť pri ňom, no prisahám, že som chcela rozkúsať vankúš. Nebola som sklamaná, že tam nemôžem byť, ale bola som skormútená z toho, že tam nemôžem byť s ním.
poznámka: Rozhodli sme sa, že pôjdeme v lete a nech sa mamička aj na hlavu postaví.
***
atď.
"Na lásku majú byť vždy dvaja."
"Na lásku sú veľa traja."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
helliumka
21. 1.januára 2011 17:26
Emi, keď sú toto najhoršie dni tvojho života, nech aj ostanú
Napíš svoj komentár