Mala som v izbe tri lampy, no vždy som zapínala tú najmenšiu. Chcela som mať svoj svet, svoje malé miesto len a len pre seba. Občas sa mi stávalo, že som sa cítila, akoby som žila v bublinke. Boli sme tam len my dve, ja a moje druhé ja...
Ľudia bývali pre mňa to najdôležitejšie v živote. Nikdy som si nedokázala predstaviť žiť bez svojho otca, matky, brata či starých rodičov. Nikdy som nechcela stratiť svojich priateľov a ak som sa pripútala k jednej osobe opačného pohlavia, nedokázala som si predstaviť, že to raz skončí.
Až potom, keď otec odišiel, mama sa takmer zrútila a začala som sa s ňou hádať, až potom ako do mňa brat začal podpichovať a babka sa ma ustavične pýtala, čo mi je, vraj som akási čudná, až potom ako mi začalo pár priateľov liezť na nervy a chlapci odchádzali a prichádzali ako na klavíri, až potom som zistila, že ľudia sú dôležití, ale ja som dôležitejšia. Aspoň sama pre seba ,určite áno.
Veľmi som sa zmenila. Už nie som tá, čo som bola a ani nikdy nebudem. Som iná, ako vtedy, ale aj iná ako, potom, no najdôležitejšie je, že mi je fajn. A nech to znie namyslene, narcisticky, pohŕdavo a neviem ako, nech. Som šťastná, pretože mám čo mám a som na to hrdá. Možno toho nie je veľa a možno to nie je veľké ani extra cenné, ale je to moje..
Paradoxne. Mám priateľa, ktorého nadovšetko zbožňujem a zniesla by som mu aj modré z neba. Možno je to hlúpe a možno nevhodné, možno by som nemala byť k nemu taká dobrá a všetko mu dávať, ale nedokážem si pomôcť. On je ku mne presne taký istý. Taký, ako k nikomu nikdy nebol a nie je.
Často mu šepkám, že je najlepší na svete a on len neveriacky krúti hlavou, vraj absolútne nie, to iba ja nosím ružové okuliare. Ale nech...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
titusik
12. 3.marca 2011 19:15
mala by si písať prózu. Toto je veľmi pekné.
Napíš svoj komentár