A potom ten lepší.
Ráno sa zobudím. Idem do školy. Prídem zo školy. Mám jazykovku. Idem na tréning. Prídem z tréningu. Učím sa. Spím. Tie každodenné rutiny, ktoré každý z vás pozná. Deň za dňom, stále to isté, stále dookola. Točíme sa v niečom okrúhlom, čo nemá koniec akoby sme boli rybky, ktoré plánu v okrúhlom akváriu a raz zomrú. Lebo nepoznajú, že existuje aj iný život, že existuje niečo viac. Nemajú možnosť si skúsiť niečo nové. Raz sa zbláznia a koniec.
A potom keď tam stojím. Obyčajné vŕzgajúce parkety s vrstvou prachu na sebe. Toľko si toho už preskákali a ešte stále držia. Každý deň ich pobozkám a pohladím. Milujem ich, dávajú mi niečo, čo nikto iný nedokáže.
Stojím tam a cítim tie vibrácie. Hluk okolo mňa. Niekto kričí, niekto sa smeje, niekto nadáva, niekto plače, niekto sa hnevá a ja len potichu počúvam. Mám vlastný svet a žijem si ho. Je to ten môj lepší druhý život.
Zrazu sa rozbehnem a bežím 40 metrov tam, ďalších 20 do boku a zas 40 späť. A potom zas ale nejako úplne inak. Milujem ten pocit slobody, ktorý ma celú dokáže ovládať na ihrisku. Necítim sa ako rybka v uzavretom priestore, hoc by som sa mohla. Cítim sa slobodne, viem, že môžem všetko čo chcem. Skáčem, kričím, šaliem a som taká voľná. Je to neopísateľný pocit.
Zabúdam na problémy, zabúdam na rodinu, na priateľov, na školu na všetky nádejné rána a beznádejné večery. Zabúdam na ten prvý nepodstatný život, ktorý žijú všetci. Žijem v tom momente, pre jedinú chvíľu, pre jediný okamih – ihrisko je vtedy môj jediný svet.
Som celá spotená, mám špinavé ruky, nevládzem dýchať, niekde okolo hlavy mi poletujú desiatky lôpt a aj tak sa mi srdce smeje. Cítim sa šťastne a je mi jedno kto sa na mňa díva, je mi jedno čo po mne kričia a čo odo mňa chcú. Venujem sa sebe a len sebe, nikomu viac. Je to ten pocit, ktorý sa nedá docieliť iba keď chcete, je to ten pocit, ktorý musí prísť sám a ja ho nadovšetko milujem.
Keď mám zomrieť, chcem zomrieť od vysilenia, od únavy so spoteným telom a ťažkými nohami. Keď mám zomrieť, chcem aby to bolo na ihrisku.
Kto takto nežije, nikdy nepochopí, prečo vlastne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár