Možno aby som zachránila svet a možno aby som len tak žila. Pamätám si, a určite si to pamätá každý, že keď sme boli malí tak sme sa nevedeli dočkať toho dňa D, kedy sme ráno vstali s úsmevom na tvári a vošli do miestnosti, kde sú naši najbližší a venujú nám svoju pozornosť celý deň. V teň deň sa cíti človek špeciálne a na špeciálnosti pridajú aj darčeky, ktoré sme si tak želali
No príde vek, kedy na narodeniny chcete zabudnúť a vymazať ten deň z kalendára presne ako ja. Je paradox, že deň, ktorý bol kedysi pre mňa všetkým sa stal ten, ktorý chcem najviac ignorovať. Neviem ako vy, ale ja už dobré 3 roky chytám depku z toho drblého dňa. No keby to bol len jeden, ale je to jeden celý týždeň a celých 7 dní. Prečo? Sama neviem. Však je to jediný deň kedy sa cítite špeciálne a všetci sa k vám aj tak chovajú. Asi je to pre to, že si uvedomíte ako ten rok ubehol a plány, ktoré boli len myslené plány nie sú, ciele sú len zrnkom piesku a že dni ubehli tak rýchlo, že ste si to nestihli ani všimnúť. Osobne som si všimla len mentálnu zrelosť čo je v mojom prípade dosť naprd, keďže si ešte viac uvedomujem svoju neschopnosť sa pohnúť životom vpred a svoju slabosť a nevôľu neviem nikde nájsť.
Je zvláštne, že po ďalšom roku života rekapituluje čo sa deje, čo by sa diať malo a čo sa nedeje...
Nuž , je to tak. Uvedomujem si, že ako tu sedím mala by som začať žiť podľa seba a nie podľa iných. Len kde zobrať tú odvahu? Snáď o 365 dní od tohto dňa.
Dobrú noc....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár