Doska Času (6. Kapitola) - Časová diera

Keď som sa na druhý deň zobudil, veril som, že to už bude o niečo lepšie. Tak ako predtým aj tentokrát stála Lenka pred mojimi dverami a čakala na mňa. Rovnako sme išli spolu na autobus a taktiež sme si spolu sadli na naše miesta. Cestou do školy som premýšľal nad tým ako prežijeme vlastne tento posledný mesiac a rozhodne som sa tešil na prázdniny lebo som si bol istý, že sa mi podarí zistiť všetko čo je treba a okrem toho sme konečne mohli byť s Lenkou spolu. Sľuboval som si od toho veľa. Vedel som, že výsledky v škole mohli byť len v pohode, lebo čo sa týka štúdia, vždy som sa tomu poctivo venoval a snažil sa byť čo najlepší. Nepatril som nikdy medzi tých, čo boli poslední ale Lenka takisto nie. Ona dokonca patrila medzi prvých. Vedel som o niekoľkých miestach, na ktoré sme mohli spolu ísť a dúfal som, že mi to vyjde. Lenka bola ale celú cestu akási nešťastná. Po tvári jej postupne už začali stekať slzy. „Čo ti je zlatko?“ opýtal som sa jej. Ona sa na mňa pozrela a potom mi celkom jednoducho povedala: „Tak strašne mi chýbajú časy, keď sme boli všetci traja spolu. Keby len Simonka sa s tebou znovu rozprávala, všetko by bolo také krásne.“ „Ja viem,“ odpovedal som jej. „Prial by som si aby sme znovu boli spolu.“ „Milanko, vieš ja už naozaj neviem, čo sa tu deje. Včera a dnes si taký starostlivý ale keby si bol ku mne vždy takýto a rovnako aj k Sime tak sa to vôbec nemuselo stať. Ver tomu, že nie. Ja naozaj teraz neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť.“ Tie slová, ktoré mi povedala boli pre mňa strašne bolestivé. Nevedel som ako na to všetko zareagovať a radšej som preto ostal ticho, lebo mi bolo jasné, že by som musel vyzerať ako hlupák. Keď sme dorazili konečne do školy rozhodol som sa urobiť konečne pár lepších vecí vo svojom novom živote. Mal som pocit, že niečo by som mal upraviť na ten život, ktorý som si pamätal ja a dať mu ten správny smer. Nevedel som ale či to vôbec bude také jednoduché lebo všetko tu vyzeralo úplne inak. Nič nebolo rovnaké. Ľudia tu boli tí istí ale akoby všetci žili úplne iný život. „Tak ako sa ti darí?“ ozval sa za mnou odrazu niečí hlas. Otočil som sa a znovu som videl Boha ako sa na mňa usmieva. „Celkom fajný život čo povieš?“ povedal mi. „Ale áno. Sťažovať sa nemôžem, len si hovorím, že keby tu bolo tak pár zmien. Vieš určite by som bol rád, keby som bol opäť so Simonou kamarát a rovnako by som bol radšej keby som nemal pocit, že nikto ma tu teraz ani nespoznáva.“ „No, to so Simonou si nepraješ len ty ale Lenka rozhodne tiež a mám také tušenie, že aj ona sama túži po tom priateľstve naspäť. Záleží jej na tom.“ Odpovedal mi Boh. „Prečo je tu Bože teraz všetko takto komplikované? Prečo tu nemôžu byť také isté vzťahy ako v mojom pôvodnom živote? Tým, že som sa dostal do sveta, kde som Lenku ako dievča získal sa zmenili úplne všetci ľudia?“ nechápavo som položil otázku. „Oni sú stále takí istí, ale ty si sa práveže zmenil. Oni nepoužili „Dosku Času“ nato aby sa dostali do nového sveta. Oni žijú stále tak ako predtým ale správajú sa k tebe inak, lebo to nie oni ale ty si iný. Nerozumieš?“ „Ani trochu.“ Priznal som. Boh mi vtedy vo vzduchu nakreslil 2 rotujúce kruhy. „Predstav si, že jeden z tých kruhov si ty a ten druhý sú všetci ostatní v tvojej triede. Oni sa točili celú dobu. Oni všetko prežili tak ako predtým ale ten druhý, ktorý si ty sa v jednom bode naraz zastavil. Tam si zmenil minulosť a z toho sa potom ten kruh zastavil. Stál veľmi dlho a otáčať sa začal až teraz. Tú dobu, ktorú si tu nebol oni neprespali avšak ty áno a potom nevieš čo sa tu stalo. Nemôžem ti to ale teraz prezradiť. Poviem ti len to, že si sa nikomu inému okrem Lenky nevenoval a to spôsobilo to, že jedine ona sa k tebe ešte chová priateľsky. Chcel si totiž urobiť to, aby si myslel len na ňu a to sa naozaj aj stalo. Myslel si naozaj len na ňu. Potom si ale stratil druhú časť kolektívu. Chápeš to?“ Teraz mi už došlo čo mi Boh chcel povedať. Musel som rýchlo napraviť všetky vzťahy, ktoré som nikdy nenadväzoval. „Chceš mi Bože povedať, že som všetkých okrem nej úplne ignoroval?“ „Presne tak,“ súhlasil so mnou. „Venoval si sa len jednej jedinej osobe a preto sa Simona na teba hnevá a ostatní poriadne ani nevedia, že tu si. Ty ani nevieš ako sa tretina z nich volá.“ Nemohol som tomu uveriť ale bral som to ako fakt. Bolo treba začať niečo rýchlo robiť. Času bolo málo a práce veľa. „Ďakujem ti opäť za pomoc Bože,“ poďakoval som sa. On sa uklonil a potom zmizol. Opäť som ostal úplne sám ale teraz som už vedel čo je mojou úlohou. Rozhodol som sa hneď začať pracovať.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu