"Sľúb mi, že ty by si mi nič také neurobila. Ani keby sa rozídeme ani nič. Sľubuješ?"
"Sľubujem, ale aj ty to sľúb mne. Nechcem to už zažiť znova."
"Áno Erika, sľubujem ti to." pohladkal som ju následne po tvári a pobozkal na pery. "To by som ti neurobil.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------
Hrob je ešte otvorený a dívam sa na truhlu, v ktorej leží telo, ktoré tu zanechalo mladé 20-ročné dievča. Volala sa Erika Marková a jej život ukončil pád z okna zo 6-teho poschodia, kde bývala. Pohľady prítomných sa upierajú na mňa. Akoby to bola všetko moja vina. Jej mama sa na mňa nedokázala ani pozrieť. Otec vyzeral ako keby mal chuť vytasiť revolver. A ostatní radšej ani nehovorím. Len veľmi ťažko sa mi podarilo prísť k lopatke, nabrať trošku hliny a hodiť ju na truhlu.
Musel som odtiaľ odísť. Vôbec sa mi nechcelo byť viac na cintoríne. Chcel som ísť jednoducho domov. Domov a pokúsiť sa upokojiť. Bolo toho na mňa moc. Pred dverami už na mňa čakala hromada reportérov z rôznych denníkov i týždenníkov a začali to svoje: "Môžeme vám venovať pár otázok pán Mihálik?" "Čo sa vlastne stalo, že rodičia zosnulej Eriky obviňujú práve vás?" "Môžeme s Vami spraviť interview?" "Nechcete sa k tomu všetkému vyjadriť a obhájiť sa?"
Nemal som im čo povedať. Všetko veľmi dobre vedeli. Chceli len to, aby zajtra mali opäť najčerstvejšie správy o smrti mladej dievčiny. Nič iné som teraz nevidel v novinách len Erikine fotografie, ktoré ma len ešte viac mučili.
Konečne som bol na posteli. Skontroloval som si telefón. 138 neprijatých hovorov, 37 neprečítaných SMS-iek, z toho 21 od Erikinej mamy, 5 od mojej mamy a zvyšných 11 od tých otravných novinárov. Až na tých päť od mamy som to všetko zmazal a dal sa do čítania.
SMS 1
Ahoj Mirko. Dúfam, že si v poriadku. Vidím, že teraz je toho na teba nejako veľa. Nechceš prísť na návštevu? Tu ti bude hádam lepšie.
Usmial som sa. Moja mama s pár mojimi najlepšími priateľmi boli snáď jediní, ktorí ma z ničoho neobviňovali. Vedeli, že môj rozchod mal veľmi pádne dôvody a ani slová, že si ublíži ma nemohli zlomiť. Vtedy som ale nevedel, že to urobí naozaj, a okrem toho ešte aj napíše list, kde ma konkrétne spomenie ako toho, kto je na vine.
SMS 2
Prosím ťa, už sa ozvi. Robíme si aj s Júliou starosti. Navyše nás tu chodia otravovať novinári.
Júlia. Moja sestra. Opäť som sa usmial. Úžasná osoba, na ktorú bol vždy spoľah a bola to práve ona, ktorá mi pomohla uvedomiť si, že vzťah s Erikou nebol dobrý.
SMS 3
Zrejme budeš teraz na pohrebe a chápem to moc dobre. Ale prosím ťa už príď. Robíme si starosti.
SMS 4
Mirko, toto už musí všetko skončiť. Nemôžeš dovoliť jednej čúze, aby si si zničil život aj ty.
SMS 5
Dnes večer ťa prídeme pozrieť. Rozhodli sme sa.
Tak to by bolo asi načase, aby som trošku poupratoval. Pohľad mi padol na môj počítač. Už dlho som ho nezapínal. Internet sa stal z priateľa doslovným nepriateľom. Na Pokeci mi behom dňa po Erikinej smrti nabehli správy od ľudí z celého Slovenska, aký som hajzeľ, ako by som mal zomrieť tak ako ona a podobné. Ani som to nečítal. Prvý deň som absolútne stratil záujem o všetko, čo som kedysi budoval. Do prehrávača som si dal album CHARIOTS OF FIRE od kapely Vangelis a vyvalil som sa na posteľ. Preklikal som sa až ku 4-tej skladbe - "Erics Theme" a započúval sa do muziky, ktorá ma kedysi dokázala upokojiť. Tentokrát to ale nebol pokoj. Tentokrát to bola nočná mora, ktorá mi spôsobovala ešte väčšiu bolesť. Odrazu som otočil hlavou a vedľa seba uvidel Eriku. Mala zúrivý pohľad a ja som zdesene odskočil.
Dívala sa na mňa vražedným pohľadom a prehovorila: "Smrť za smrť! Smrť za smrť!" Smrť za smrť!"
Nevedel som čo mám spraviť. Bol som ako priskrutkovaný k podlahe a jedine sa na ňu vydesene díval. A ona na mňa tiež. "Smrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrť."
"Pomoooooooooc!!!" zakričal som z plných pľúc. A potom už neviem čo sa stalo. Jediné čo si ešte z toho dňa pamätám, že mi príšerne bilo srdce a odrazu som sa od vyčerpania zložil na podlahu. O chvíľku ma tak vraj našla mama so sestrou, ktorí išli ku mne na návštevu. Z toho si už ja ale nič nepamätám.
Prebral som sa až po pár dňoch v nemocnici a lekári mi povedali, že zrejme ma ten večný pocit viny, ktorý na mňa Erika hodila dostal až na pokraj zúfalstva. Keď som nechápal čo sa deje a čo sa vlastne stalo. Nakoniec mi podal do ruky noviny, kde na titulnej strane stál nadpis - "Dostal infarkt a bojuje o život." Otvoril som noviny a čítal.
O smrti mladej Eriky Markovej sa už toho rozprávalo dosť. Tentokrát je však reč o niekom úplne inom. O človeku, ktorého vo svojom liste na rozlúčku označila za príčinu všetkých svojich problémov a dôvodu skoku zo šiesteho poschodia. Miroslav Mihálik zrejme neuniesol všetko čo sa na neho posledné dni sypalo a vo svojom byte dostal infarkt. Tak ho našli až jeho najbližší, ktorí okamžite zavolali prvú pomoc a v súčasnosti on sám musí bojovať o život.Čo sa s ním vlastne stalo? Trápi ho snáď silný pocit viny? Nevieme vám povedať. Dúfame, že sa nám pre vás podarí získať tie najpresnejšie správy.
Dočítal som a lekár sa na mňa usmial. Nakoniec povedal. "Nemusím byť psychológ, aby som vám poradil, aby ste sa s niekym o tom porozprávali. Možno vám bude potom lepšie. A ja som to nakoniec urobil. Keď sa o pár dní novinári so mnou pokúšali komunikovať, povedal som im o všetkom. Vysvetlil som im Erikino rozhodnutie a všetko čo s tým súviselo. Ten ťažký pocit viny, ktorý na mňa Erika nasilu hodila bol odrazu preč. Ako som sa počúval som si uvedomoval, že nič z toho nebola moja vina. Nemal som sa pred čím spovedať ani nič podobné. Ja som neurobil nič. Ona sa rozhodla sama.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
lucyly
17. 10.októbra 2010 10:49
dostalo ma to... totálne
3
Toto je snáď najlepšia a najreálnejšia vec, ktorú si kedy napísal, Vladko. Občas mi v tvojich poviedkach totiž vadí tón nereálnosti (v minulosti som ti o tom už aj hovorila), ale toto bolo super. Vedela som sa do toho vžiť a dokonca sa na to pozrieť z dvoch strán, hoci samozrejme som napokon ostala na tej Mirovej
Jediné, čo mi tam chýbalo, bolo presnejšie a konkrétnejšie rozpísanie rozchodu a toho, čo sa vlastne stalo pred jej skokom z okna.
A ešte som chcela dodať, že chápem, že láska môže veľmi bolieť už len vtedy, keď toho druhého nevidíme, nieto ešte vtedy, keď sa s nami rozíde alebo niečo podobné, ale napriek tomu neviem pochopiť ľudí, ktorí kvôli tomu končia so životom. To som potom v jednom konkrétnom okamihu mohla pokojne urobiť aj ja, a nikdy by som nebola taká šťastná, ako dnes.
Jediné, čo mi tam chýbalo, bolo presnejšie a konkrétnejšie rozpísanie rozchodu a toho, čo sa vlastne stalo pred jej skokom z okna.
A ešte som chcela dodať, že chápem, že láska môže veľmi bolieť už len vtedy, keď toho druhého nevidíme, nieto ešte vtedy, keď sa s nami rozíde alebo niečo podobné, ale napriek tomu neviem pochopiť ľudí, ktorí kvôli tomu končia so životom. To som potom v jednom konkrétnom okamihu mohla pokojne urobiť aj ja, a nikdy by som nebola taká šťastná, ako dnes.
6
mozno by nebolo odveci napisat uz aj nieco veselsie, hm? blog je napisany pomerne slusne, urcite patri k tomu lepsiemu na birdzi. pisanie beries vazne a je to myslim celkom vidiet. cize do buducnosti len trochu viac nadhladu☺
btw. mas velmi peknu sesterku. len pozeram, ze na fotkach ma vzdy take smutne oci...
btw. mas velmi peknu sesterku. len pozeram, ze na fotkach ma vzdy take smutne oci...
Napíš svoj komentár