Prežil som peklo na vlastnom tele (alebo návrat do 19. 2. 1998)

Otázka je venovaná vám? Dokázali ste si vôbec predstaviť ten pocit, ako vidíte na svojom tele plamene? Ako vás jeho teplo silne pohlcuje a ako každú chvíľu strácate viac a viac síl? Možno ste to zažili, možno nie. To ja neviem. Viem iba to, že ja už áno.

19. 2. 1998 sa navždy zapíše v mojej pamäti ako jeden z najhorších dní v mojom živote. Keby ste vtedy videli to čo ja, určite by ste na tom boli rovnako. A pritom to všetko začalo tak nevinne.

Vrátil som sa zo školy. Obyčajný deň v obyčajnom mesiaci. Bolo už celkom príjemné teplo. Rozhodol som sa preto vyjsť si von. A aby to bolo ešte zaujímavejšie, na korčuliach. (Poznámka pre tých čo ma poznajú - V tom čase, som vôbec nebol tučný. Tie kilá, čo som potom nabral spustila reakcia od apríla alebo mája 1998, čo som sa vrátil z nemocnice). Všetko bolo super. Previezol som sa po celej Dubnici a stretol kamaráta. Rozhodli sme sa, niekam si vyraziť.

Bolo vtedy (pokiaľ si to dobre pamätám) asi 14:30, keď sme sa rozhodli zájsť smerom k poľu. Medzitým sa kamarát rozhodol na korčuliach previezť. Námietky som nemal. Požičal som mu ich. On mi dal svoje gumenné čižmy (myslím si, že práve vďaka nim som tú katastrofu prežil). Chvíľu sme sa tam túlali, no nakoľko tam bolo bahno, dostal som osudný nápad. Ním bolo - prejsť k železnici.

Pamätám si to celkom presne. Na jednej z koľají bolo odstavených niekoľko chladiarenských vozňov (čo to bolo za vagóny som sa dozvedel až z článkov z novín, ktoré o tej tragédii písali). Nakoľko som korčule už nemal na nohe, rozohodol som sa vyliezť po rebríku, ktorý bol na vagóne vyliezť hore. (v tom čase som akosi obľuboval scénky vo filmoch, kde postavy liezli po vagónoch a chcel som si to vyskúšať) To bol môj najhorší nápad v živote a zaplatil som za neho tak veľkú daň, že si to neviete ani predstaviť.

Dostal som sa nad strechu a nad sebou videl dráty elektrického vedenia. V tom čase som nemal ani páru na čo slúžia a jedného z nich som sa dotkol. V tom momente mnou prešiel silný prúd, ktorý ma zasiahol na celom mojom tele. Dráty som pustil a z toho snívania sa razom prebral. Vtedy som už ale cítil silné teplo. Na mne. Nakoľko som ležal na vagóne, mierne som nadvihol hlavu, a vtedy som to uvidel.

Plamene práve spaľovali moju bundu. Strašne som začal kričať, plakať, volať o pomoc, no kamarát, ktorý ostal dole miesto toho, aby mi pomohol, od strachu ušiel. Ostal som sám. Našťastie tadiaľ náhodou išlo pár ľudí autom a začali na mňa kričať : "Skoč dole! Inak ti nemôžeme pomôcť. Musíš skočiť!" Strašne som sa bál. Ako nikdy v živote. Napriek tomu som prosil len o dve veci, aby som našiel v sebe silu, ktorou by som sa dostal na zem, a aby som prežil. Po mojom páde ma tí ľudia odviedli trochu mimo, aby som bol z dosahu vedenia. Kričal som, že chcem ísť domov, že chcem maminku (nechcite si ani predstaviť ako strašne som sa bál). Dodnes som ale rád, že sa o mňa postarali a zavolali sanitku.

Hoci je to už 10 rokov, čo sa mi tento úraz stal, nikdy nezmizne z mojich spomienok. Prechádzať okolo miesta, kde sa mi tá nehoda stala je tá najväčšia nočná mora a rovnako aj moje telo je svedkom krutej udalosti. Rany sú už síce zahojené. Stopy po popáleninách sú stále tu. Bolo to ako skutočná prechádzka peklom. Cítil som plamene na sebe a aspoň tri mesiace sa bál, že sa vrátia.

 Skutočný príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu