"Natálka, chcem ti ale niečo povedať. Niečo veľmi dôležité. Moc to pre mňa znamená."
"Dobre, tak o čo ide?"
"Vieš, chcel som ti povedať, že som po strate Zdenky dúfal, že sa ešte raz zamilujem. Zažijem ten pocit, že mi na niekom záleží, a že niekomu záleží na mne. A ja... ja si myslím, že vďaka tebe som spoznal novú dievčinu. Dala si do mňa tú zabudnutú energiu. A chcem sa ťa preto opýtať: Nechcela by si so mnou chodiť?"
Natália vyzerala najprv mierne prekvapene, no potom sa usmiala, objala ho a dala mu pusu na líce. "Romanko, som strašne rada, že som ťa mohla spoznať a budem veľmi rada tvojim dievčaťom. Čo bolo, bolo a ja už na to nechcem viac myslieť. Raz mi myslím moja mama povedala - Na každom konci je najkrajšie to, že začína niečo nové. Mám ťa veľmi rada." Pustila ho, hľadiac mu do očí. Roman sedel úplne v rozpakoch ako princ zakliaty na skalu. Nevládal sa ani pohnúť, hoci vedel čo má nasledovať. Romana sa zasmiala a dala mu ešte jednu pusu na líce. "Verím, že ťa odkliala. Nepobozkáš svoju princeznu Romi?" Vtedy sa k predsa len priblížil k jej tvári, bozkal ju najprv na nos, potom svojimi perami pomaly hľadal tie jej. Obaja zavreli oči a pery spolu s jazykmi ich spojili. Rukou Roman nežne pohládzal jej tvár. V srdci cítil, že je to všetko skutočnosť. Nič sa nestane. Budík nezazvoní a on sa nezobudí na posteli. Natália tu naozaj bola, a on sa s ňou bozkával. Keď sa ich pery rozdelili, obaja sa už usmievali. Natália ho ešte raz pohladila po líci a povedala. "Už je neskoro. Budem musieť ísť domov. Uvidíme sa zajtra v škole. Roman s tým súhlasil, ale rozhodol sa ju ešte odprevadiť. Obul si boty, hodil na seba bundu a prechádzal s ňou už mierne tmavými ulicami. Držali sa za ruky. Odviedol ju domov, no tentokrát už prešla sama. Hneď ako zmizla za dverami, pobral sa sám domov. Usmieval sa. Bol to krásny pocit byť s ňou.
Veru. Uvideli sa hneď na druhý deň v škole. Obaja sa usmievali, no niekomu inému do smiechu rozhodne nebolo. Milena sa ešte stále nespamätala zo šoku, ktorý prežila v parku. Pozerala neustále smutne na lavicu a kreslila na papier kríže, cintoríny a smrtky. Všimla si to jej suseda Katarína a spýtala sa: "Čo ti je moja? Ublížil ti niekto?" Neodpovedala. Nemohla. Do očí sa jej tisli nové slzy, ktoré začali pomaly jej papier zvlhčovať. Katka ju chytila okolo pliec a až vtedy sa Milena na ňu otočila. "Čo sa ti stalo Milka? Zver sa mi."
"Kati, ja ne... nemôžem. Ja nevládzem. Všetci sú ku mne hnusní. Všetci. Čo som komu urobila? Verila som prázdnym slovám."
"Kto ti tak ublížil? Povedz mi to. Vybavím si to s ním"
"Ja... ja nemôžem. Bojím sa, čo by sa stalo. Ja sa už nemôžem na nič spoliehať. Prosím ťa. Nechaj ma môjmu žiaľu. Prosím."
Katarína sa prestala pýtať, no rukou aspoň pohládzala jej smutnú hlavu. Z tašky vytiahla ešte balíček vreckoviek, ktoré jej podala. Denis sa uškŕňal. Skutočne jej nahnal hrôzu. Bolo viac než isté, že nepovie nikomu nič. Roman vedľa neho situáciu neregistroval. Sústredil sa na vyučovanie.
Cestou domov išiel Roman s Natáliou. Držali sa za ruky. Prešli niekoľko ulíc a všimli si sedieť na múriku nešťastnú Milenu. Ešte stále plakala. Podišli k nej bližšie a Roman sa opýtal: "Milenka, čo sa ti stalo? Zdvihla k nemu svoje uslzené oči a odpovedala mu: "Nič. Nechaj ma tak. Som zničené dievča. Totálne." Natáliu napadla myšlienka ako blesk: "Je to kvôli Denisovi moja zlatá? Ak áno, tak ver, že ublížil aj mne. Podarilo sa mu opiť ma do stavu absolútneho nevedomia a potom ma znásilnil." Milena na ňu zdvihla svoju zúfalú tvár, potom k nej pristúpila a hodila sa jej do náručia. Plakala ako malé dieťa, čo si prvýkrát rozbilo koleno. Natália sa spýtala: "Bol to teda Denis?"
"Bol. Namotal ma na svoje slová a hneď potom, ako som mu venovala svoje pery, a mohol sa dotýkať môjho tela ma poslal k vode." Nastal nový nával plaču.
"Ššššššššššš." tíšila ju Natália a Roman zúboženú Milenu aspoň pohládzal po hlave. Natália pokračovala:
"Nič si z toho nerob. Pokús sa na neho hlavne zabudnúť. Mám nápad. Necháme to voľne plynúť, ale ak bude chcieť namotať ďalšiu, povieme to triednej. Čo myslíš?"
"Pani Jesenskej? Ale on hovoril, že ak ho zradím, tak mi to vráti."
"Toho sa teraz neboj. Musíme zabrániť jeho hnusnému konaniu. Dobre? Ak to urobí ešte raz, posunieme to pani triednej."
Milena prikývla a mierne sa aj usmiala. "Ďakujem vám obom. Cítim sa o niečo lepšie."
"Choď teraz domov. Trošku sa najedz, pozri si telku a skús prísť na iné myšlienky." poradil jej Roman.
Ona sa toho chytila a Natália s Romanom sa pobrali domov rovnako.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
cokokika
3. 5.mája 2008 13:06
jéééjky, to tak pekne pokračuje Len by som chcela vedieť, čo má s tým ich triedna ja by som to inak riešila, podľa mňa s nimi nemá nič spoločné Ale aj tak krásne, teším sa na pokračovanie
2
hjeeej....riadne sa to zamotáva, ale mne sa to veľmi páči... vieš, že čakaám na pokračovanie.... pokračuj!!!!!
3
neznasam taku trapnu otazku ze "chces so mnou chodit" ked sa maju dvaja radi a chodia spoilu von je im dobre tak automaticky spolu chodia ja s tym svojim chodim vyse roka a neopytal sa ma taku priblblu otazku mi vieme ze spolu chodime a patrime k sebe ...
a podla mna by sa tam nemal spominat tolko tych romanov lebo to vyzera tak cudne akoby nerobili nic ine len citali aj denis napriklad nevyzera na chalana co by cital a tie decka sa vyjadruju moc knizkovo a slusne vobec nie ako tinedzery .. ale inak je to pekne
a podla mna by sa tam nemal spominat tolko tych romanov lebo to vyzera tak cudne akoby nerobili nic ine len citali aj denis napriklad nevyzera na chalana co by cital a tie decka sa vyjadruju moc knizkovo a slusne vobec nie ako tinedzery .. ale inak je to pekne
Napíš svoj komentár