"Prosím?"
"Ahoj Zunka. To som ja Roman."
"Ahoj. Ako sa máš?"
"Celkom dobre. Rád by som ťa videl. Máš teraz čas?"
Na druhej strane bolo chvíľu ticho, no potom z jeho NOKIE opäť počul Zdenkin hlas: "Dnes už síce mám nejaké nejaké plány, no môžu ešte počkať. Kľudne sa zastav"
"Dobre Zuni. Som u teba zhruba za dvadsať minút."
"Sedí. Maj sa."
"Aj ty." Zložil. Zjedel ešte jeden suchý rohlík, obliekol si bundu a obul tenisky, a následne vyšiel z bytu. Zabuchol za sebou dvere a následne zamkol.
Po prechádzke mestom stál konečne pred Zdenkinými dverami. Zazvonil. Dvere sa pomaly začali otvárať, až za nimi uvidel v pekne zariadenom byte svoju bývalú lásku, ktorá ho privítala pekným objatím. V Romanovi to oživilo staré spomienky. Rukami ju pohládzal po chrbáte. Opäť cítil to krásne teplo, ktoré mu chýbalo už tri roky. V jednom momente sa ju pokúsil i bozkať na jej jeho zmysly provokujúce pery, no Zdenka mu položila ruku na ústa. Potom povedala: "Prepáč, ale už som opäť zadaná." "To nič. Chcel som s tebou hlavne hovoriť." Vtedy ho pustila z objatia a vystretou pažou ukázala na vnútro bytu. "Tak poď ďalej." Vstúpil do malého, no pekne zariadeného a útulného bytu. Vyzul si topánky a pomocou Zdenkinej navigácie vošiel do jej izby. Povedala mu, aby si urobil pohodlie, a že ona za chvíľku príde.
Už v prvom momente bolo jasne cítiť, že izba patrí dievčaťu. Bola zariadená rozhodne proti Romanovmu vkusu. Na skrinkách a poličkách boli porozkladané samé rúže, make-upy, riasenky, tužky a mnohé ďalšie malovatká. Za nimi boli v poličkách uložené knihy. Stačil ale jediný pohľad, a každý by pochopil jej vkus. Jej výber sa skladal prevažne z románov Táni Keleovej-Vasilkovej (1964), rovnako objavil Jedinú od Kláry Jarunkovej (1922 - 2005) a množstvo ďalších ženských a dievčenských románov. Rozhodne nič pre neho. Na stole mala počítač. Okrem neho ale na stole nenašiel nič, čo by ho ešte zaujímalo. Mala tam porozkladané všetky možné učebnice, zošity, zrkadlo, a mini vežu. Vedľa nej boli CD-čka, no ani jedno žánrovo Romanovi nevyhovovalo. Všetko to boli väčšinou známe boybandy a jeho hudobný vkus bol rozhodne odlišný. Na stenách si všimol povyliepané plagáty mnohých známych hviezd. Nechýbala tam Nelly Furtado, Justin Timberlake, One Republic či US 5. Cítil, že on by túto izbu zariadil rozhodne inak. Ženské romány by vymenil za ľúbostnú poéziu od Jána Kostru (1910 - 1975), nadrealistov ako boli Štefan Žáry (1918 - 2007) alebo Vladimír Reisel (1919 - 2007) a z prozaikov by rozhodne uvítal taktiež hodnotnejšie diela. V jeho knižnici by určite nechýbal Vladimír Mináč (1922 - 1996), Peter Holka (1950), Rudolf Sloboda (1938 - 1995), Alfonz Bednár (1914 - 1989) alebo Milo Urban (1904 - 1982). Miesto všetkých šminiek by si nechal nejaké voľné miesto na poličkách, kde by si odkladal všelijaké maličkosti a rovnako aj hudbu by pozmenil. Nakoniec ale, neprišiel sem kvôli zariadeniu Zdenkinej izby. Posadil sa preto na posteľ a očakával ju. Prišla o malú chvíľku.
"Dúfam, že si nečakal dlho." povedala mu, a na ruke mala tácku plnú chlebíkov. Druhú ruku jej zdobila miska plná chipsov. "To si si musela robiť také starosti?" spýtal sa prekvapene. "Tak nie každý deň mám takú vzácnu návštevu Romanko. A čo si vlastne chcel. Spomínal si, že potrebuješ so mnou hovoriť." "Áno. To sedí." odsúhlasil a začal jej rozprávať o Natálii a jeho strachu, ktorý mu spôsoboval Denis. Medzi rečou si vzal nejaký pripravený chlebík, aby Zdenku neurazil. Nechcel, aby sa situácia zopakovala a potreboval poradiť, čo ďalej. Zdenka si vypočula jeho problémy a okamžite všetkému porozumela. Situácia z pred troch rokov, kde Denis zasypával Romana otázkami im dodnes nezmizla z pamäti. Zdenka chytila Romana za ruku a začala: "Ak ti na nej naozaj záleží, tak sa jej venuj. Rob všetko pre to, aby ste boli spolu a v žiadnom prípade nedovoľ Denisovi, aby zopakoval to čo naposledy. Vtedy si sa zriekol mňa. Skús sa tentokrát zriecť jeho. To je jediné riešenie, ako sa dá tento problém vyriešiť." Roman s tým súhlasil a usmial sa. Stále to bola jeho Zunka. Jeho láska, ktorú miloval viac než čokoľvek na svete. Škoda len, že už nikdy nebude jeho dievča. Za chyby sa platia taktiež vysoké dane. Ale nie dvakrát. Usmial sa na Zdenku a pobral sa z izby von. Obul sa a chystal sa odísť, no ešte sa otočil.
"Zdeni, mohla by si pre mňa ešte niečo urobiť? Splniť mi posledné prianie v mene našej kedysi krásnej lásky?" "A čo by si si prial?" spýtala sa s úsmevom. "Dopraj mi ešte jednu poslednú pusu. Veľmi by ma potešilo ešte raz zažiť ten krásny ohňostroj, ktorý mi s tebou kedysi strieľal v hlave každý deň. Ak s tým ale nebudeš súhlasiť, pochopím to." Zdenka ostala viditeľne v rozpakoch. Nevedela ako zareagovať. Trvalo jej hodnú chvíľu, než sa rozhodla. "Dobre teda. Ale je to naozaj posledná pusinka. Od tohto momentu už naša niekdajšia láska neexistuje. Je to ako pečať na konci závetu. Prijímaš?" On prikývol a vtedy sa naposledy spojili ich pery a jazyky v nádherný bozk. Oči mali zavreté. Nevideli však čiernu tmu. Miesto toho videli nádherný výbuch pestrofarebných rakiet, ktoré sa púšťajú na oslavu Nového roku. Ten moment síce trval len chvíľku, no Romanovi to prišlo ako celá večnosť. Ich pery sa však predsa len museli nakoniec rozdeliť a rozlúčili sa. Roman sa však napriek tomu, že tento bozk bol skutočne posledný cítil šťastne. Bolo to ako dopísanie poslednej kapitoly jeho nekončiacej poviedky. Zdenka sa stala minulosťou. Nastal čas, nahliadnuť do mágie súčasnosti.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
angel...
18. 4.apríla 2008 12:40
je to veľmi dobré.. a zaujímavé
Napíš svoj komentár