Trináste Poschodie - 3. Časť

Pomaly som opúšťal Miškin byt a vrátil som sa do toho svojho. Čo sa to tam stalo? Ako som mohol napísať, to čo sa jej skutočne stalo? Nedávalo mi to nijaký zmysel. To, že som si vedel vymyslieť situáciu príbehu a fantázia mi v tomto prípade fungovala na plné obrátky som vedel, ale ešte nikdy sa mi nestalo, že by som začal písať príbeh, ktorý by sa presne držal skutočnosti osoby, ktorú som videl dnes prvýkrát. Tiež ma tam prekvapili tie posledné dve vety. Miška mi skutočne žiadneho Brumka nespomínala. Ale ja som ho tam dal. Dokonca som ho aj správne pomenoval. Dúfam, že sa to tí hore nedozvedia. Určite by som nechcel, aby ma začali skúmať v ďalšom smere. Počítač som nezapol. Na písanie som už nemal náladu. Miesto toho som sa vrátil k televízii. Bol som zo všetkého príšerne unavený.

Ubehla asi hodina a do mojej izby vstúpila moja asistentka, madam Holečková. Absolútne som na ňu nemal náladu, no zdalo sa, že ona so mnou chce hovoriť: „Dobrý deň pán Juriga. Priniesla som vám obed. Rada by som vás poprosila, aby ste s nami začali spolupracovať. Dnes by sme chceli spraviť prvý test vašej osobnosti. Nič zvláštne. Čaká vás len jeden očná kontrola, test koncentrácie a napísanie jednej poviedky. Verím, že to zvládnete.“
S hlbokou nechuťou som sa na ňu pozrel. Bolo mi z nej zle. Plnila príkazy, ktoré obmedzovali ľudskú slobodu a tvárila sa, akoby sa jej to netýkalo. A tak som jej drzo odsekol: „A čo ak nechcem?“
„Budeme vás musieť donútiť. Nemyslite si, že ste tu na výlete. Všetko čo tu máte dostávate zadarmo, tak by sme za to radi mali trošku úcty a ochoty spolupracovať.“
„Ja to skôr považujem za väzenie. Luxusné, pohodlné a priestranné, ale väzenie. Pretože som ďaleko od rodiny, priateľov a nemôžem im ani zavolať a povedať, že som v poriadku, a že ich mám rád.“
„Už som vám to vysvetľovala pán Juriga.“
„Ja viem. Ale mne to nestačí.“
„Pochopte, že sa nemôžeme odhaliť.“
„A čo bude potom, keď nás prepustíte?“ spýtal som sa jej stále rovnako odmeraným tónom.
„Budete pod neustálou kontrolou. Jediný náznak nežiaduceho správania, a zbavia sa vás. A ak nebudete ochotní spolupracovať, tak sa vás zbavia rovno. Takže vám dobre radím, robte čo chcú. Oplatí sa vám to. Verte mi, že mi na vás záleží.“
„A čo ste moja mama!?“ zhúkol som po nej. Už ma fakt srala. „Myslíte si, že ten vás úsmev, ktorý na mňa hádžete mi dokazuje, aká ste starostlivá? Ja nie som pre vás človek. Pretože človek má práva. Ja som len práca. Takže si tú vašu starostlivosť a lásku strčte do svojej ctenej prdele a vypadnite. A nechajte otvorené, nech sa trošku vyvetrá. Zanechala ste tu po sebe neskutočný zápach a je mi zle!“

Možno som bol príliš tvrdý, ale ona bola skutočne posledný človek, ktorého som túžil vidieť. Tvári sa, že je starostlivý človek, pričom jej z toho všetkého ide iba obyčajná mzda. A nepotrebujem lásku od niekoho, kto bude za to, že sa ku mne chovať milo dostávať výplatu. To teda skutočne nie. Pri Miške to bolo iné. Tej priateľstvo predstierané nebolo. A tá jej schopnosť bola skutočne zaujímavá. Ten kartový trik bol dobrý. Len som bol zvedavý, či by dokázala z niečej hlavy dostať von aj iné veci.

Najedol som sa, pustil si nejakú muziku a začal trošku relaxovať. O pár minút si pre mňa prišla madam Holečková na očný test. Prešli sme o tri poschodia nižšie, kde už bolo na dverách napísané – Juraj Rybár (očný lekár). „Zaklopte a buďte slušný“ povedala mi a zmizla. Ja som mal chuť odísť tiež, no vedel som, že i tak by to bolo zbytočné. Nuž som sa podvolil. Zaklopal som a očakával som, kto mi otvorí. Netrvalo to dlho. Vo dverách sa čoskoro zjavila tvár starého človeka, so sivými vlasmi, okrúhlymi okuliarmi a priateľským pohľadom. V prvom momente som skutočne nevedel čo si myslieť. Ten pohľad bol iný ako osoby, ktorá ma dostala na starosť. Ale aj tak som mu neveril. Pozval ma ďalej a začal rozhovor: „Dobrý deň, pán Juriga. Moje meno je Anton Rybár a dnes si preverím, vaše očné schopnosti. Nebojte sa. Hneď vás opäť pustím. Stačí len jedna vec. Prečítate mi nahlas stránku z jednej knihy.“
Pomalými krokmi prešiel ku svojej knižnici, vytiahol z nej jednu knihu a otvoril ju. Následne ju predo mňa položil a ja som začal čítať. Netrvalo to dlho. Ničomu som nerozumel. Keď som stranu dočítal, povedal som len. „Tak vidíte, že čítať ešte viem.“ On sa na tú poznámku, len usmial a povedal: „Práveže neviete. Pozrite sa na ten text ešte raz.“
Môj pohľad opäť spočinul v knihe a odrazu som uvidel niečo, čo som si predtým nevšimol. Písmená v niektorých slovách boli úplne prehádzané. „Ale to nie je fér pán doktor. Ľudská myseľ predsa...“
„Ja viem. Myslí dopredu a nepotrebuje písmená na správnom mieste. Prečíta slovo ako celok a nevšimne si, že je napísané zle. No vašou úlohou bolo si toto všimnúť. Keby som dal teraz ten istý test znova, už by ste prešli, ale takto je fakt, že ste neprešli. Tak ako všetci ostatní. Naučte sa jednu vec. Keď už chcete niečo robiť, čokoľvek, sústreďte sa na detaily. Všetko vám môže ukázať niečo, čo ste predtým nevideli.“ Následne sa na mňa usmial a poslal ma naspäť do izby.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu