A zas som bol u seba. Už som mal toho všetkého po krk. A to som tu bol len prvý deň. Dnes je utorok. Večer si asi pozriem pokračovanie seriálu Odsúdených a potom sa pôjdem vyspať. No rovnako som myslel aj nad tou nedokončenou poviedkou. Vnútri som cítil, že som chcel ešte niečo napísať. Lenže len tak to nešlo. Chcelo to niečo k tomu. Hudbu. Prešiel som k môjmu stojanu s CD-čkami. Zdalo sa, že nechýbalo nič. Vytiahol som album Viki Matušovovej a začal som pri skladbe „Láska V Mori“. A už pri prvých tónoch som cítil, že som pripravený písať ďalej.


MYŠLIENKY VÄZENKYNE (pokračovanie)

Keď sa tu prvýkrát otvorila svoje oči, pomyslela si, že ešte stále sníva. Bohužiaľ to tak nebolo. Bola vydesená. V kuchyni po chvíli našla raňajky aj s odkazom, že čoskoro sa všetko dozvie. Nemala z toho dobrý pocit. V duchu premýšľala ako sa sem dostala. A čo je dôvod jej pobytu v budove, ktorú nikdy predtým nevidela. O chvíľu do miestnosti vstúpil mladý muž. Predstavil sa jej ako Ľubomír Janas. Povedal jej všetky základné informácie ohľadom miesta, kde sa v súčasnosti nachádza. Po dlhom monológu jej dal ešte možnosť položiť mu pár otázok. Mišku napadla len jedna. A znela: „Kedy sa odtiaľto dostanem domov?“
A on s neskrývaným neúprimným výrazom ľútosti povedal: „To vám nemôžem povedať. Záleží všetko na tom, ako budete spolupracovať. Možno už čoskoro. Naša organizácia, chce len poriadne preskúmať ten váš talent. Šéfa ste ním priam ohromili. Možno bude vaším ďalším testovacím králikom. Uhádnete aj jeho kartu?“
„Jasné, že áno.“ povedala pokojne. Neverila mu. Dokázala mu trochu chodiť v hlave a uvidela jednu podstatnú vec. Prešla mu tam myšlienka: „Tu si predsa doma.“ Od toho momentu sa k nemu nedokázala správať inak, než s poriadnym odstupom. Neverila mu. Ani trochu.

Miške prišlo všetko akési neskutočné. Akoby to bol len sen. Nikoho nechcela navštíviť. Raz ju chcel navštíviť jej sused, ktorý sa potešil, že bude mať novú kamarátku. No Miška mu neotvorila. Nechcela vidieť nikoho. Prvé dni rozhodne. Najnepríjemnejšie boli ale samozrejme návšteva jej asistenta Ľuba. Nenávidela ho. Ale čoskoro zistila, že všetci ostatní, ktorí sa stali väzňami trinásteho poschodia tejto budovy sú v skutočnosti jej priatelia a nemusí z nich mať strach. A tak si našla svojich prvých priateľov. O to viac ju mrzelo, keď niektorí začali miznúť. Nevedela čo sa s nimi stalo. Jej asistent jej síce povedal, že ich pustili domov, no z jeho hlavy vyčítala niečo iné. Ale nič konkrétne tam nenašla. Jediné čo pochopila bolo, že tie osoby sa domov nevrátili. Stalo sa s nimi niečo iné.

Prešiel sotva týždeň a Miška mala možnosť stretnúť prvýkrát hlavu celej tejto budovu. Samotné veľké zviera. Ten ju úctivo privítal a s úsmevom od nej chcel, aby uhádla jeho kartu. A jej sa to opäť podarilo. Natešený ju poslal naspäť do izby. Bol sám so sebou spokojný. Našiel skutočný talent. Obrovský.

Jediná osoba, okrem obyvateľov trinásteho poschodia Miška verila bol doktor Anton Rybár. Hneď počas prvého dňa mala možnosť zistiť, že je to inteligentný človek, a pri sledovaní jeho myšlienok videla, že sa jej nesnaží ublížiť ani nič podobné. Bol to skutočný priateľ. Ten ju vyskúšal testom čítania knihy. No pre jej telepatické schopnosti týmto testom prešla. Pochválil ju, že dala pozor a uvidela to, čo od nej očakávala, no ona mu to čoskoro vyvrátila. Povedala mu dôvod prečo sa ocitla v tejto budove a takisto aj o svojej schopnosti. Zdalo sa, že to ho zaujalo ešte viac. Nebol nahnevaný. Naopak bol rád, že dokázala využiť svoje schopnosti na to, aby si pomohla. Aby prešla jeho testom.

Dopísal som a cítil som, že dielko je hotové. Odložil som ho pre Mišku. Mal som v pláne jej ho večer odovzdať. Možno by sme si spolu mohli pozrieť aj Odsúdené. Nevedel som síce, či sa jej seriál páči, no to nehralo nijakú rolu. Keď už som raz príbeh začal, tak som ho musel dokončiť. Takisto aj v tomto prípade. Len viac ma desila holá pravda, že to čo som napísal je Miškin skutočný príbeh, hoci mi ho poriadne nepovedala. A čím viac som čítal svoje slová, tým viac ma trápilo, čo všetko si už stihla za ten čas, čo tu je, vytrpieť. Nemohol som na ňu prestať myslieť. No priateľstvo nemohlo ostať len medzi mnou a ňou. V príbehu som spomenul aj ostatných a podľa toho čo som čítal boli vraj priateľskí. Úprimne priateľskí. Možno by nebol zlý nápad skúsiť naviazať nové kamarátstvo. Za pokus človek nedá nič. Nakoniec boli väzni tak ako aj Miška. A tak ako aj ja. Boli to jediné osoby v tejto budove, ktorým sa dalo veriť. Rozmýšľal som aj nad doktorom Rybárom. Podľa toho čo som napísal sa mu veriť dalo. Možné to bolo. Nakoniec aj na mňa urobil dobrý dojem. Z personálu tejto budovy určite.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár