„Ja si nemyslím, že každá z tých poviedok, čo som napísal sa skutočne stala.“
„Ale táto áno. A je dosť možné, že nejaký kus pravdy bude aj na tých ostatných. Aspoň ja si to myslím.“
„To je ťažké posúdiť. Vieš...“ no nestihol som dokončiť, lebo opäť niekto zaklopal na dvere. Michaela vstala a zamrmlala potichu: „Ak je to Ľubomír, tak ho vyrazím. Teraz na neho vôbec nemám náladu.“ Prešla až ku dverám a následne otvorila. No Ľubomír to zrejme nebol, lebo osoba sa čoskoro ocitla dnu a povedala, že pripraví ešte jeden čaj. A následne nás predstavila. „Tak teda chalani. Michal, toto je tvoj ďalší sused Ivan. A Ivan, toto je môj nový kamarát Michal. Je tu dnes prvý deň.“
Podal som si s tým chalanom ruku a usmial sa: „Nazdar ja som Michal. Michal Juriga. Vraj mám výbornú fantáziu, ktorú je potreba preskúmať.“
„Ja som Ivan Samko. Som tu už pol roka. Mám talent zapamätať si čokoľvek čo uvidím. V hlave mám minimálne 200 básničiek a na pohľad ti poviem matematické vzorce. Dokážem si to zapamätať, keď si to raz prečítam. Na škole mali z mojej pamäti vždy radosť.“ Usmial sa tiež. Vyzeral byť sympatický chalan. Dokonca môžem povedať, že na prvý pohľad som z mal z neho dobrý pocit. Bol to chalan vysoký asi tak 165 cm, štíhly, na tvárí nenápadné okuliare a inteligentný, no milý pohľad. Tým hnedým očiam sa rozhodne dalo veriť. Videl som to. A nepotreboval som na to ani Miškinu schopnosť. Po chvíli sa ma opýtal: „A ako prišli na tvoju schopnosť? Čím využívaš svoju fantáziu?“
„Asi tomu nebudeš veriť, ale píšem poviedky. Väčšinou také krátke príbehy o živote a jeho mnohých podobách.“ O svojej novej schopnosti som sa rozhodol, že mu zatiaľ nepoviem. To by bolo príliš veľa informácií. Nakoniec sám som tomu ešte ani poriadne nerozumel a nevedel som, čo mu budem vešať na nos.
„Ach tak. Ja som im zarecitoval asi 20 básničiek. Všetky z hlavy. Odvtedy som tu.“
„Tak to máš skutočne výbornú pamäť.“ pochválil som ho a posadil sa. On to následne urobil tiež. Už čoskoro bola medzi nami aj Miška s treťou šálkou čaju. Po chvíli pozrela na hodinky a zhodnotila, že by sme mohli pustiť správy. Možno sa niečo dozvedia o mojom zmiznutí. Aspoň keď bola unesená Miška, bola toho vraj plná televízia. A skutočne nemýlila sa. Už čoskoro začal moderátor hovoriť: „A je tu ďalšie zmiznutie mladého chlapca. Tentokrát ide o dvadsaťjedenročného Michala Jurigu, ktorý sa včera večer nevrátil domov a je absolútne nedostupný. Nikto si jeho zmiznutie nedokáže vysvetliť. Je možné, že to má nejaký súvis s ostatnými zmiznutiami, ktoré sa stali za posledný rok.“
„Páni. Som slávny!“ zvolal som a Miška s Ivanom sa schuti zasmiali.
„To teda si. Ale škoda, že nie spisovateľ. To by si bol ešte slávnejší.“ po chvíli povedala Miška.
Zasmial som sa a odvetil: „Možno. Ale nemôžem to povedať skutočne naisto. Ľudia sú rôzni.“
„To máš teda pravdu.“ súhlasil Ivan. „Ale teraz by sme si už ozaj mohli sadnúť a vypiť si ten náš čaj.“
Proti tomu som nemohol namietať. Musím povedať, že s väzením sa toto miesto predsa len trošku líšilo. Dopriali nám komfort a rovnako aj návštevy. Len keby to mohli byť aj návštevy zvonku. Myslel som na svojich priateľov. Na to, ako sa asi majú a ako moc im musím chýbať. Bolo mi smutno. Napriek tomu môžem povedať, že cítil som sa lepšie s týmito ľuďmi ako keby som tu mal byť celkom sám. Rozprávali sme si spoločné zážitky, zabávali sme sa a po prvýkrát som sa hádam aj zasmial. Bolo mi fajn.
Keď skončili Odsúdené, hneď som sa išiel vyspať. Potreboval som to. A tak som si líhal do svojej novej postele. Vôbec som sa ale necítil ako doma v perinách. Pôsobilo to na mňa opäť tak ako keď som sa prebudil. Celé som to nespoznával. A v cudzom prostredí sa mi vôbec spať nechcelo. Ani neviem ako, no nakoniec som predsa len zavítal do ríše snov. Ja som si vôbec nepamätal, čo sa mi snívalo. Ráno som si sadol opäť k raňajkám a pustil sa do jedla. No sotva som sa zakusol do rožka, môj byt opäť poctila svojou prítomnosťou moja asistentka madam Holečková. Nenávidel som ju od prvého momentu ako som ju videl. Keby som jej mohol tým, že o nej niečo napíšem privodil nejaký úraz, veľmi rád by som to spravil. Lenže tak to celé nefungovalo. A sotva ma zbadala, zase začala tými svojimi perfektne nacvičenými vetami: „Dobré ráno pán Juriga. Prepáčte, že vás ruším pri raňajkách, ale chce s vami hovoriť náš šéf, pán Jánsky. Zrejme ho zaujali vaše dnešné sny. Rád by sa s vami porozprával. Hneď po raňajkách.“
Keby som sa v tom momente napil čaju, asi by som sa zadusil. Našťastie ústa som mal prázdne a tak z nich vyšlo okamžite silné: „ČO?!“
Zdalo sa, že madam Holečková túto reakciu očakávalo, lebo s kľudom pokračovala: „Sledoval vaše sny. Veľmi ho zaujali a rád by to s vami prediskutoval.“
„Ako sa opovažujete sledovať moje sny?! Myslíte si, že mám záujem sa s vami všetkými deliť o svoje súkromie?! Viete čo?“ a vtedy som povedal za dobu čo som bol tu svoj prvý vulgarizmus. No bol myslený tak úprimne, že viac to už ani nešlo: „Choďte do piče!“ Vypadnite, lebo po vás hodím tanier!!“ hulákal som na celý byt a zdalo sa, že to na ňu aspoň trochu zapôsobilo, lebo skutočne odišla. A ja som zúril ako nikdy. Toto bol najväčší vpád do môjho súkromia za celý môj život. Neveril som, že boli schopní zájsť až tak ďaleko. A čo ma hnevalo najviac? Ja som si svoj sen nepamätal.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
1v4nq4
16. 5.mája 2010 14:35
jes Dobré No už chcem 6ku
Napíš svoj komentár