Je nedeľa, pol šiestej ráno. Vonku sadá hmla a mrholí. Kráčam tichou ulicou, v ruke mám načatú pollitrovku rumu a v hlave spomienky. Spomienky na minulosť, spomienky, ktoré bolia. Dookola si kladiem otázku, prečo je to také ťažké pustiť niekoho preč, keď on vás pustil už dávno. Prečo je to také ťažké odpútať sa, prestrihnúť šnúry a byť slobodný, neviazaný, prázdny. Prázdny som už dávno. Horšie to už nebude. Raz som napísal, že prázdnota je to, čo nás naplňuje. Nie. Prázdnota je to, čo spôsobuje, že zhnijeme, zanevrieme a nakoniec umrieme.

Prišiel som domov. Je 05:45. Najvyšší čas ľahnúť, vypnúť hlavu a nemyslieť. Mať aspoň chvíľu pokoj od myšlienok na minulosť, neistú budúcnosť; mať aspoň na chvíľu pokoj od strachu z prítomnosti, zo života.

Zobúdzam sa. A zobúdzajú sa aj stroje v mojej hlave, zodpovedné za ten chaos. Znova myšlienky. Znova vyčitky svedomia. Znova prázdnota. Ležím v posteli, je mi zima, pozerám do stropu a cítim sa ako nepotrebný chudák, ako troska. Je mi smutno. Chce sa mi plakať. Dlho som si už dobre nepoplakal. Asi je najvyšší čas.

Namiesto toho vstanem z postele, nalejem si do pohára rum, zapálim cigaretu, pristúpim k oknu a kochám sa krásnou melanchonickou scenériou upršaného mesta.

Je to nádhera. Milujem takéto počasie. Otváram okno, na tvári cítim jemný vánok a kvapky dažďa. Usmievam sa, vravím si, že všetko je v poriadku, že všetko bude dobré. Bohužiaľ, nič nie je v poriadku a všetko je zle. Už počujem tiene, ako ma volajú do temnoty, ako mi nahovárajú, že aké je jednoduché vyliezť na parapetu a skočiť. Aké jednoduché je to skončiť.

Kiež by mali pravdu.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár