Kým príde autobus, stíham si dať ešte cigaretu. Nastúpim dnu, z vydýchaného vzduchu ma hneď napne a len tak tak sa mi podarí nezvracať. V autobuse znova tisícka cudzích ľudí, čo spôsobí, že znervózniem a začne sa mi točiť hlava. Kráčam uličkou a všetci na mňa čumia ako keby som bol nejaké zjavenie. Nájdem si miesto vzadu, hneď za útlou ryšavkou s neskutočne rozkošnou tvárou, ktorá mi venovala krátky pohľad jej krásnymi hnedými očami. Autobus sa pohne a mne znova príde zle.
Je piatok, sedem hodín ráno. Sedím v tom skurvenom autobuse, vonku sadá hmla a mrholí. Ideálny čas na premýšlanie nad neskutočnou nezmyselnosťou života na tejto zemi. Z myšlienok ma vytrhne krik znejúci z prednej časti autobusu. Nejaký chlapík sa rozčuľuje, že nemôže dcére kúpiť študentský lístok bez toho, aby sa preukázala dokladom. Len sa nad tým pousmejem a ďalej sa nechávam unášať symfóniou bubnujúcich kvapiek na strechu autobusu. Keď ten chlapík vystupuje o pár zastávok ďalej, začne sa znova hádať kôli nejakej somarine a ja sa začínam modliť, aby zrazu všetci ľudia zmizli. Aby som tu ostal len ja, moje myšlienky a priateľka depresia. Z motlitby ma vytrhne príjemný ženský hlas. Pozriem sa naľavo a vedľa seba vidím tú nádhernú ryšavú bytosť. Prešúcham si oči, ale nepomohlo to. Je tam vždy. “Ahoj”, odpovedám jej.
Zobudím sa nato, že mi niekto myká plecom. Je to staršia pani, ktorá sa na mňa usmeje, povie mi že sme na konečnej, že mám tiež vystúpiť. “Prečo”, pýtam sa sám seba. Kľudne by som tu ostal spať naveky. S pocitom, že sa nikdy nedozviem, ako ďalší z mojích patetických snov skončí, vystupujem.
V práci bol nahovno deň ako vždy. Jediné čo ma držalo pri vedomí bola vidina toho, ako sa večer krásne ponorím do ríše tieňov pri panákoch rumu v mojom obľúbenom bare.
Konečne je večer. Pred tým, než vojdem do podniku, dopijem posledný rum z ploskačky, ktorú som si kúpil cestou z práce. Dnu ma prefackuje tak hustá dymová clona, žeby ste ju mohli pokrájať žiletkou. Vravím si, že nebudem predsa zaostávať a hneď si jednu s chuťou zapálim. Idem k baru. Znova nepredstaviteľné množstvo cudzích ľudí. Začínam mať pocit, že som tu jediný stály zákaznik. Barmanka ma pozdraví a hneď mi nalieva rum. Kopnem ho do seba a začínam sa rohliadať naokolo. Zrazu ma napne, dnes už po tretí krát. Tento raz mi prišlo zle z toho, keď som si všimol ako sa v rohu miestnosti oblizuje a obchytkáva moja bývala s jej novým frajerom. Kurva, nejak skoro ju to všetko prešlo. Hneď do seba kopnem ďalšie poldeco, zhasínam dofajčenú cigaretu a automaticky si zapaľujem ďalšiu.
Obzerám sa plný znechutenia po pajzli, prehodím pár slov s barmankou o tom, ako ide život a čo sa zmenilo od posledného večera, keď zrazu cítim ako mi niekto trasie plecom. Dnes už druhý krát. Čo to je kurva za deň, že sa všetko takto opakuje. Otočím sa a cigareta mi vypadne z úst. Predomnou stojí to krásne ryšavé dievča z autobusu. Ahoj, vravím jej kompletne pretriezvený. A tento raz som si istý, že nesnívam.
"Môžem ťa pozvať na panáka? Ak teda ešte nejakého zvládneš", zaznelo jej anjelským hlasom. "Jasne", odpovedám.
Keď sa načahovala po rumy, všimol som si jazvy na jej zápästí. Kopli sme ich do seba a začali sa baviť o živote, o smrti a podobných zaujímavých témach. Neviem už presne, koľko sme toho vypili, ale viem, že sme nakoniec skončili u mňa doma a praktizovali snad všeetky druhy sexu aké existujú.
Ráno som sa prebudil vedľa anjela. Myslel som si, že sa mi to len sníva. Dokonca som sa jej na to opýtal.
“Ale vôbec nie, ty hlupák. Prečo ťa niečo také napadlo? Som reálna, z mäsa a kostí. V noci si sa o tom snaď nepresvedčil?”
“Ale áno, odpovedám. Je to smiešne, ale najprv ma napadlo, že som sa prepil až do samého neba.”
Zasmiala sa. Tento smiech chcem počúvať do konca svojho úbohého života, pomyslel som si.
“Ako, vlasne, prečo? Hm, ani sa nato neviem správne opýtať. Proste, prečo ja?”
“No, už odkedy som ťa uvidela v autobuse, vedela som, že na tebe niečo je. Neviem čo, niečo čo ma nenormálne ohúrilo. Bol to zvláštny pocit. Akokeby si vo mne niečo naštartoval. Možno je to ta láska na prvý pohľad, o ktorej som si vždy myslela, že neexistuje. Neviem. A keď som vystupovala, chcela som ťa osloviť, ale keď som videla, že spíš, prišlo mi ťa ľúto zobudiť. A aj tak som si povedala, že sa možno len klamem, tak som šla preč. Ale včera večer, keď som vošla do baru a uvidela ťa, znova sa moje srdce rozbúchalo a povedala som si, že tento raz to neposeriem, oslovím ťa a zistím, čo môže zato, že na mňa tak pôsobíš.”
“Chápem”, odpovedám automaticky. “No, vlasne nechápem. Som len obyčajný úbohý ochlasta, ktorý sa snaží prežiť z dňa na den.”
“Tak to sme dvaja. A bude sa to musieť zmeniť, lebo takým to spôsobom zomrieme skôr, než si stihneme jeden druhého poriadne užiť. Proste, budeme musieť to umieranie nechať na neskôr.”
Napadlo ma opýtať sa jej na tie jazvy, ale radšej som to teraz nechal tak a opýtal sa niečo iné: “Neumierame snáď každý deň? Veď život je smrteľná choroba, ktorú dostaneš hneď pri narodení a neostáva ti nič iné, len sa ňou nechať zabiť, alebo sa vyliečiť samovraždou.”
“Áno, máš pravdu. Ale prečo si to urýchľovať keď...”, zarazila sa.
“Keď čo?”, pýtam sa.
“Ale nič. Mimochodom, moje meno je Ariel.”
“Teší ma Ariel. Ja som Erik.”
Usmiala sa, pobozkala ma a vstala z postele. Podišla k oknu, otvorila ho a do spálne vpustila vôňu letného rána.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár