Kráča pomaly a má radosť, lebo dnes je jeho cieľom niečo nové. Niečo, čo v živote nespoznal a konečne bude mať tú česť.
Počas cesty premýšľa nad sebou a nad svojím životom. Nad všetkými dobrými a zlými vecami, ktoré v živote spravil. No bohužiaľ ich nevie rozlíšiť. Nevie, čo bolo zlé a nemá ani poňatia o tom, čo bolo dobré.
V poslednej dobe si kládol veľa otázok typu: „Prečo sa každý deň snažím o to, aby bolo všetko dobré, keď sám viem, že to nikdy dobré nebude? Prečo sa snažím napravovať chyby, ktoré som spravil v minulosti, keď viem, že všetko tým len kazím? Prečo sa snažím vychádzať, byť zadobre s ľudmi, ktorí mi ublížili, keď mi je nadovšetko jasné, že si tým len spôsobujem utrpenie?“
No odpovede nenašiel. Ale ako môže nájsť odpovede na tieto otázky človek, ktorý stratil úplne všetko? Človek, ktorý každý večer zaspáva s myšlienkami na to, aké to môže byť krásne, keď bude bez sveta a svet bez neho?
Je mu to jedno.
Konečne došiel na koniec svojej cesty. Ešte chvíľku vychutnáva kvapky dažďa a potom vstupuje do haly hotela a smeruje k výťahu. Vyvezie sa na posledné poschodie. Odomknúť izbu, ktorú si zaplatil na jednu noc mu robí problémy roztrasená ruka. „Asi nervy“, zašomre. Konečne je v izbe. Stačí už len tak málo a je to. Otvorí balkón, prelezie zábradlie - a padá.
Vzduch okolo neho sviští, oči mu z toho náporu vetra a dažďa slzia. No napriek tomu sa na jeho tvári objavilo niečo, čo tam už dlho nebolo. Myslím, že tomu hovoríte úsmev. Pretože konečne nadišla tá chvíľa, na ktorú tak dlho čakal.
Jeho telo dopadlo na zem a ostal z neho len kus nehybného mäsa, ležiaceho v kaluži krvi. A on je konečne šťastný - konečne mu z očí prestali tiecť slzy beznádeje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár