Nič netrvá večne - všetko nakoniec raz skončí. Nakoniec ostaneme sami, v kúpelni pred zrkadlom, sedemdesiatroční vyziabnutí ľudia, ktorí so žiletkou v ruke premýšľajú nad tým, či to všetko to trápenie na tomto svete stálo vôbec zato. Stojíme tam, pozeráme sa na svoje vrásky, na slzy tečúce z našich tmavých očí a premýšľame nad krajšími zajtrajškami na druhej strane. Premýšľame, či sa dostaneme do neba, alebo zhoríme v pekle. Popritom pomalým pohybom, so zatnutými zubami pritlačíme žiletku na zápestie a začneme ju ťahať smerom nahor. Poberieme sa odtiaľ najklasickejším spôsobom, aký existuje. O chvíľu nás nohy prestanú poslúchať, hlava sa nám zakrúti a s buchotom spadneme na zem. Život z nás pomaly uniká a my sa usmievame. Nikto si toho nevšimne. Náš syn je zaneprázdnený pozeraním animovaného filmu so svojimi deťmi. O tridsať minút, až náš najmladší a najmilší vnuk povie ockovi, že mu treba cikať a poberie sa do kúpeľne, nájde naše bezvládne telo ležať na zemi. Najprv nechápe čo sa stalo, žačne nám mykať plecom a pritom jeho malé nožky čvachtajú v mláke krvi. Potom s plačom pribehne do obývačky, za sebou nechajúc krvavé stopy na podlahe a povie ockovi, čo videl. "Dedko leží na zemi a všade je červená voda", zaznie jeho slabým, roztraseným hláskom. Obaja jeho rodičia zrazu pribehnú do kúpeľne a sú zhrození. Sú smutní. Trvá to však len pár mesiacov. Nakoniec, na nás zabudnú a naše hroby začnú pustnúť.

Pretože nič netrvá večne. Smútok, láska, túžba, radosť, šťastie, život, zloba alebo nenávisť, všetko nakoniec skončí, všetko nakoniec pominie a ostane len prázdnota.

A až v tej kúpelni bude o pár rokov stáť pred zrkadlom so žiletkou v ruke on, bude na ten obraz, ktorý sa mu vryl v ten osudný večer do pamäti, po prvý krát v živote spomínať s úsmevom na tvári.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár