Er1c0s: O človeku, ktorý nakoniec našiel svoje šťastie.

Stál na kraji strechy výškovej budovy a čakal na zázrak. Čakal nato, že sa zrazu otvoria dvere, niekto vybehne a zakričí: nerob to! Je veľa vecí, kôli ktorím sa ti tu oplatí ostať! Ale nikto taký neprišiel, nikto ho nezachránil. Vedel, že si to len namýšľa. Nakoniec predsa len nemal žiadnych priateľov, nikomu na ňom nezáležalo. Keď kráčal hore schodmi, podlamovali sa mu kolená. Poznal ten pocit, stávalo sa mu to vždy, keď trpel tažkou depresiou. A to bolo v 90% jeho života. Jeho život bol nanič. Áno, zažíval aj pekné chvíle, s ľudmi, čo si hovorili jeho priatelia, so ženami, ktoré mu opakovali, že ho milujú až kým sa neposunuli za svojím šťastím niekde inde, k niekomu inému. Nikto s ním nevydržal byť dlho. Bol pre ľudí niečo ako schránka, do ktorej odkladali svoje problémy, svoje nešťastie a keď ich už nič neťažilo, išli ďalej a jeho zanechali svojmu osudu. Nikdy sa nenašiel niekto, kto by s ním ostal dlho. Uvedomoval si svoju úlohu na tomto svete, robil to pre nich nezištne, robilo ho to šťastným, že môže pomáhať. A žil tak. Ale zrazu nikto neprišiel. Hovoril si, že počká, ale čakal pridlho. Pridlho rozmýšľal. Pomaly prišiel nato, že je čas. Že je čas pohnúť sa ďalej. Odísť z tohto sveta, ísť do iného. Ale bol slabý a tak vždy čakal. Topil sa v ťažkých depresiach, ktoré sa snažil liečiť alkoholom, drogami, kurvami. Potom začal chodiť po svete a hladať lásku, porozumenie, niečo čo ho naplní. Ale nenašiel ani jedno z toho. Mal pocit, že všetci sú šťastný, že ho už nikto nepotrebuje ani potrebovať nebude. Stalo sa to, že pomohol všetkým a ostal posledným nešťastným človekom na tomto svete. To mu dodalo odvahy, nabral silu.

A tak stojí tu, na okraji najvyššej budovy v meste a jeho štipka poslednej nádeje vyprcháva. Vlastne už vyprchala. Skočil. Vietor mu olizoval tvár, oči mu slzili a on sa smial. Zrazu sa jeho hlava rozbila na chodníku a začala z nej pomaličky vytekať sivá hmota. Všetky kosti v tele mal polámane. Let to bol dlhý. Jeho telo, zúbožené rokmi trápenia ležalo na chodníku, ľudia ho obchádzali, ale nikto sa nad nim nezastavil. Takýto bol tento svet.

Zobudil sa v nemocnici. Nikde nebolo ani živej duše. To bolo tým, že všetky duše boli mŕtve. Okolo jeho lôžka stáli priehľadné postavy sivej farby, ktoré niečo šepkali. Keď sa započúval, jazyk, ktorým rozprávali nespoznal, ale slovám rozumel veľmi dobre. Šepkali: Konečne si tu. Vítaj a váž si toho, že môžeš spolu s nami zdieľať tento nádherne hnusný svet. Zrazu všetko pochopil. Pochopil, že mal celý čas pravdu, že na druhej strane je to, po čom toľko túžil. Cítil sa dobre. Cítil, že ho tu všetci majú radi a že ho budú počúvať. Tak začal rozprávať. Rozprával dlho. Hovoril o všetkom čo ho trápilo, cítil, ako z neho opadáva tá ťažoba, ktorú v sebe tak dlho nosil. Vyčerpalo ho to a zaspal. Zrazu sa znova zobudil, opät v nemocnici.

Vedľa neho sedela postava, dievča. Čo sa stalo, opýtal sa. Predávkoval si sa liekmi, mal si jedno šťastie, že mám ešte klúč od tvojho bytu. Prišla som práve v čas. Mal si jedno veľké štastie. Prišla som, lebo som sa k tebe chcela vrátiť. Nikdy som ťa neprestala milovať.

Došlo mu, že to všetko boli len halucinácie spôsobené liekmi. Uvedomil si, že tento svet nie je až taký zlý, ako si namýšľal. Že predsa je niekto. Že je zbytočné to všetko ukončiť nasilu, lebo nakoniec sa vždy nájde niekto, kto spraví toho druhého šťastným. Nakoniec niekto taký predsa len musí existovať.

Povedal: ďakujem a rozplakal sa.

Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

O človeku, ktorý nakoniec našiel svoje šťastie.

Komenty k blogu

Horúce!