Priateľstvá. Vytvoril som mnohé. Ľudia, ktorý chcú s vami tráviť čas, rozprávať sa a byť vo vašej blízkosti. Mať kamarátov je ako mať zvieratká. Otravné, hlúpe zvieratká.
Môj život sa vo veku 13-15 výrazne zmenil. Získal som kamarátov. Nie veľa. Nepotrebujem ich veľa. Stačí pár takých, ktorí ma napriek všetkému stále volajú medzi seba. Mám ich len na to aby som nestratil kontakt so svetom. Sú moja maska. Ich prítomnosť zo mňa robí jedného z nich. Nikto sa nestará. Nikto nezabŕda. Stačilo dať im najavo, že bolesť je moja kamarátka a že ak sú proti mne sú aj proti nej. V priebehu týždňa sa z ľudí, ktorí mi ubližovali stali moji najbližší "kamaráti". Moji malí sluhovia, ktorí sa ma zastanú keď je treba.
Priblížilo sa leto. A ja chcem ísť niekam, kde si môžem vyskúšať všetko čo som sa naučil. Manipulovať s ľuďmi. Dávať im najavo svoj odpor a znechutenie. Vysmievať sa ich hlúposti a byť za to milovaný.
Samozrejme aj veľa iných vecí.
Čakáme so Šimonom na autobus. Hurá do letného tábora. Spoznať nové bábky. Kým čakáme prezerám si ostatných čakajúcich. Mnohý z nich sú nevýrazní s tupými výrazmi na tvárach. Chlapci kontrolujú, či majú dobre skryté cigarety a či nezabudli doma kondómy. Ach, len ľudská rasa môže cítiť pôžitok zo seba-deštruckie a ešte za to aj platiť. A vraj nadradený tvor. Zdieľajú pudy s ostatnými. Ako prežiť a ako si zasunúť. Rozum ich skôr brzdí. Taká žaba má síce malý mozog ale využíva ho najlepšie ako vie zatiaľ čo títo chudáci využívajú nanajvýš desať percent.
Pekne si nás zoradili, usadili do autobusu a vydali sme sa na cestu. Ja som sa ako zvyčajne venoval knihe. Na "socializáciu" bude čas tam.
Keď sme dorazili nakázali nám vybrať si chatku, zaniesť si k nej veci a ísť si po kľúč. Vtedy som ju stretol.
Vybehla spoza rohu a narazila do mňa. Hlupaňa. Nevie si dávať pozor. Pobehujú ako splašené stádo oviec.
Zohol som sa po padnuté kľúče. Ona sa rozhodla, že v zápätí spraví to isté a narazila do mňa hlavou. Pozrel som sa na ňu a zahľadel som sa jej hlboko do očí.
Hypnotizovala ma. Robila to úmyselne. Viem to, lebo to robievam tiež. No ona bola silnejšia.
"Máš prekrásne oči..."
Čo to trepem? Nič také by som nepovedal. To musel byť...
"Oh ďakujem. Si milý. Nechceš ma odprevadiť k chatke?"
Čo sa do čerta deje. Ako ma môže tak ovládať?
"Si tichý. Hanbíš sa?"
Usmieva sa, stále sa usmieva, o čo jej ide?
"Ďakujem. Mohla by som sa ti nejako poďakovať? Mohli by sme sa skamarátiť. Predsa sme si podobní. Čo tak večer na tamtej lavičke?"
Otočila sa chrbtom, vošla do chatky a zavrela za sebou dvere. Ja som tam stál. Zmätený a šťastný. Našiel som niekoho ako ja. Nikoho kto má očividne viac skúseností ako ja. Niekoho kto ma môže naučiť to čo ja neviem.
Vybral som sa k svojej chatke. Šťastný z toho, že večer uvidím hviezdy a nebudem sám. Šťastný, že som našiel učiteľa.
Večer, keď všade zavládlo ticho ja som bol čulý a plný energie. Tak ako vždy keď sa začne stmievať. Chladný nočný vzduch ma napĺňa novým životom. Vyšiel som von a zhlboka som sa nadýchol. Obloha bola nádherná, posypaná hviezdami. V meste ich tak nikdy človek neuvidí ako tam kde nie je skoro žiadne svetlo.
Sedela na lavičke ako sľúbila. Sedela tam potichu a čakala na mňa.
"Ahoj Delfín."
Uškrnula sa na mňa.
"Heh, prestaň to rozdelenie do skupín s názvami zvierat je strašné. Mohli to nejako podeliť ale, och nechajme to tak, veľryba."
Zatvárila sa urazene no tušil som, že urazená nie je.
"Sú krásne."
"Áno. To teda sú."
Bodlo ma pri srdci. Bál som sa, že to bol len sen ale naozaj sa to stalo. Stretol som niekoho ako som ja. Niekoho iného okrem mojej tety. Niekoho kto miluje hviezdy
"Vieš kto si? Vieš čo si zač?"
"Mh, moja teta my niečo naznačila a sám som už zistil ako sa veci majú"
"Čiže si samouk?"
Zatvárila sa nesmierne prekvapene. Akoby to bolo absurdné.
"Áno."
"Wow, mňa k tomu učili od malička. Otec aj mama, máme to v rodine. A čo všetko si zistil?"
"Nie veľa. Naučil som sa zopár vecí, zopár som načítal a zopár vypozoroval. Ty máš očividne oveľa väčšie skúsenosti, keďže sa učíš už 15 rokov zatiaľ čo ja iba 4 mesiace, takže ma budeš musieť zasvätiť do istých vecí.. Teda... Ako..."
Začervenal som sa ani neviem prečo. Práve som niekoho požiadal o pomoc. Bola oveľa silnejšia a skúsenejšia ako ja. Asi by som mal počkať nech sa sama ponúkne, že ma bude učiť a nie sa takto drzo spýtať.
"Si zlatý, keď sa červenáš."
Usmievala sa. Fajn. Takže som ju neurazil.
"Ale nemôžem ťa učiť. Nie, že by som nechcela ale nie som dobrý učiteľ. Ale môj otec by mohol a určite neodmietne."
Cítil som ako mi poskočilo srdce. Mal som chuť ju objať.
"Pokojne. Rada objímam zlatých chlapcov."
Znova som sa začervenal, ešte viac ako pred tým.
"Ale varujem ťa. Môj otec je prísny. Takže ani nemysli na to, že by si spal s jeho dcérou alebo také niečo!"
Tvárila sa vážne a ja som s červenej prešiel na smrteľne bledú. Nahlas sa zasmiala. Mala pekný smiech. Bol úprimný a to sa mi na ňom páčilo. V dnešnom svete človek už nevidí veľa úprimných vecí.
"Nesmieš brať veci tak vážne."
"Prepáč Dominika, budem ťa brať s rezervou."
"Domi, tak ma volajú doma a aj blízky kamaráti mi tak hovoria. Na predstavovaní som to ale nehovorila nechcem aby ma tak volali obyčajný ľudia."
"Chápem ťa, Domi."
"Ja viem."
Usmial som sa a ona tiež. Chvíľu sme mlčky sledovali oblohu a potom začala rozprávať o tom, kto som.
Povedala mi toho veľa. Nemohla ma učiť, alebo skôr nechcela, praktické veci ale teóriu mi rozprávala rada. A ja som ju rád počúval. Za ten týždeň som sa toho veľa dozvedel. O sebe. O tom kto som, ako vysoko som nad ostatnými a čím všetkým disponujem. Moja radosť a šťastie stúpali úmerne s mojou hrdosťou. Bol som hrdý, že som viac ako ostatný a bol som ochotný na sebe pracovať aby som neklesol na ich úroveň.
Bol som hrdý na to, že som Sanguinarian.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár