Projekt: Sanguinarian IV.

Minulosť sa viaže s prítomnosťou a ovplyvňuje našu budúcnosť. Ale iba do takej miery ako jej dovolíme.

Dnešok má byť výnimočný. Dnešok bude výnimočný. Dnes sa stretnem s jej otcom. Neviem čo mi povie. Som nadšený no na druhej strane sa bojím...

S Domi sme sa stretli v parku. Chvíľu sme sa prechádzali a rozprávali. Držala ma za ruku. Nebolo mi to nepríjemné ale nevedel som ako to presne vníma a bál som sa toho. Nechcem aby city pokazili náš vzťah. City kazia všetko. Zatieňujú myseľ a konajú neuvážene na základe predtuchy. City sú slabosť, ktorá bráni v rozvoji. Nedovoľujú nám odstrániť zbytočných ľudí. Koľko ľudí na svete neprináša spoločnosti žiadny úžitok a stále sú tu. Dokonca ich podporujeme. Samovrahovia, ktorý sa vidia ako zbytoční a rozhodnú sa spoločnosť odbremeniť sú považovaní za zbabelcov a slabochov. Áno sú aj takí, ktorí nie sú schopný vyrovnať sa s problémami a samovraždou ublížia svojim blízkym. Ale nie je to dobre? Keď sú slabí a nevedia sa popasovať s malými problémami svet ich nepotrebuje. Keď strom prestane rodiť plody nikto nečaká kým zostarne, zoschne a umrie. Zotnú ho a zasadia nový, plodný strom. Aký je rozdiel medzi človekom a stromom? Tak isto je to živý organizmus, ktorý rastie, vyvíja sa a keď je starý umiera. To, že im nerozumieme a považujú sa za podradné je len ľudská arogancia. Myslia si, že sú viac... Chudáci. Nie sú o nič viac. V mojich očiach sú ešte menej. Strom dáva kyslík, dáva plody a schová ma do tieňa keď ma bolí hlava zo slnka. Ľudia iba zavadzajú a využívajú systém a všetko čo im táto zem ponúka. Paraziti.

Dorazili sme k nim domov. Domi sa uškrnula a ukázala na dvere.
"Ja ti ich smiem len ukázať. Prejsť cez ne už musíš sám."
Obaja sem sa zasmiali.
"Takéto filozofické citáty tu na mňa skúšaš dievča."
Zaklopal som.

Otvorila mi jej mama. Pozdravili sme sa. V skratke predstavili. Domi jej o mne samozrejme rozprávala čiže som už len potvrdil veci čo už vedela . Potom prišiel jej otec. Vysoký chlap s krátkymi čiernymi vlasmi. Zarastený s prísnym pohľadom v hnedých očiach.
"Vitaj."
"Zdravím."
"Poď do mojej pracovne, porozprávame sa."
Stále sa tváril prísne. Pozrel som sa na Domi a tá ma posmelila úsmevom. Tak som teda išiel.

V pracovni som sa sadol na pohodlnú fotelku. On si sadol do kresla oproti mne. Zahľadel sa na mňa a nastalo ticho.
Sledoval ma, každý môj pohyb. Každé moje nadýchnutie pri pokuse niečo povedať. No vždy prehltnuté. Celých päť minút sme tam len tak v tichosti sedeli.

Otvorili sa dvere. Vošla jej mama a priniesla nám čaj. Cez otvorené dvere som zazrel Domi ako sa na mňa usmieva a ukazuje mi dva palce hore. Očividne som spravil niečo dobre. Jej mama sa na mňa pri odchode usmiala.

"Daj si čaj."
"To bol rozkaz?"
Zamrazilo ma.
No neurazil som ho. Usmial sa. Nečakal som, že sa dokáže tak milo usmievať.
"Nie. Prepáč. Len sa neviem vynadívať. Závidím ti tie dlhé vlasy. Ja sa kvôli práci musím strihať."
"Počul som o vašej práci."
Pracoval vo Volkswagene. Na jeden vysokej pozícii, ktorá vyžadovala časté stretnutia, konferencie, oblek.
"Ponúkni sa čajom, kým je ako tak teplý."
Zobral som si šálku a odpil som si.
Tá chuť. Tá nezabudnuteľná chuť. Od odchodu mojej tety som ju necítil. Bolo to vynikajúce. Osviežujúce a plné energie. Dokonca som mohol povedať, že bol silnejší ako ten čo robila moja teta.
"Očividne ti veľmi chutí."
Usmieval sa. Trocha som sa začervenal lebo som tú šálku vypil na jeden nádych. Aký som len nevychovaný.
"To nič spravíme ešte. Takže ti chutí krv. Vieš je na tebe niečo zvláštne. Vadilo by ti keby sme preskočili formality a zdĺhavo odpovede na otázky."
"Podľa toho, čo by sa dialo miesto toho."
"Hypnóza."
Chce ma zhypnotizovať. Ako ale. Ja sám využívam hypnózu na manipuláciu s ľuďmi ale to je skôr násilná sugescia a nie pravá hypnóza akú mal očividne na mysli.
"Pohodlne sa usaď. Zavri oči a uvolni sa. Neboj sa mám na to certifikát nie si v rukách amatéra."
Tak som teda poslúchol. Poslúchol som každé slovo a onedlho som pocítil stav ako nikdy predtým a o malú chvíľu som necítil vôbec nič.

Keď som sa zobudil cítil som sa strašne vyčerpaný. Sedel pri mne a hľadel na mňa svojím prísnym pohľadom.
"Čo ste zistili?"
"Mávaš niekedy straty pamäte? Mávaš niekedy pocit, že nie si sám sebou? Nemávaš pocit, že ťa nieto ovláda?"
Čo to má znamenať? Prečo sa ma pýta takéto veci?
"Nie."
"Vieš."
Zahľadel sa na dvere. Vstal a vykročil k nim.
"Počkaj tu hneď som naspäť."
S prekvapeným výrazom na tvári som len prikývol a čakal. Keď sa vrátil sadol si znova oproti mne. Vzápätí za ním vošla jeho žena so šálkou čaju a za ňou Domi. Posadali si a nastalo ticho, ktoré po chvíli prerušil pán otec.
"Si výnimočný chlapec ako si si iste vedomý. Veľmi rád ti pomôžem naučiť sa všetkému čo viem. Zdokonaliť svoje schopnosti. Domi ťa s radosťou bude učiť teóriu a ja ti ukážem ako veci vyzerajú v praxi."
Taký nával šťastia a radosti sa nedá ani opísať. Chvíľu som nebol schopný zo seba dostať ani slovo. Cítil som sa skvele. Cítil som sa ako doma. Konečne doma.
"Ď-ďakujem."
"Nemáš začo. Málo kedy sa nám dostane do rúk sanguinarian a ešte k tomu s votrelcom v tele."
Čože? Votrelcom? Čo tým do čerta myslí?
"Prosím?"
"Neviem, či je to duch, démon alebo si skrátka schizofrenik. Naozaj si nie som istý. V tejto oblasti si človek nikdy nemôže byť istý. Čím som si ale stopercetne istý je to, že sa toho musíš zbaviť. S tým ti tiež radi pomôžeme. Ak je to duch alebo démon, ktorý doteraz v tebe tichúčko sídlil a čerpal z teba energiu, je dosť možné, že sa bude brániť. Akonáhle sa stane niečo čo si nebudeš vedieť vysvetliť alebo sa nebudeš cítiť dobre hneď mi dáš vedieť. Osobne alebo cez Domi. Jasné?"
Trocha som sa triasol. Bál som sa. Ja a posadnutý. Čo ak je to príčina mojej výnimočnosti a keď sa toho zbavím budem ako všetci ostatný?
"Dobre. Spravím všetko preto aby som vás nesklamal. A ešte raz ďakujem."

Dve hodiny sme ešte strávili u Domi s jej rodičmi. Rozprávali sme sa o ich rodine. O tom, že u nich sa takáto výnimočnosť berie ako samozrejmosť. Jej babka, prababka. Všetci sa venovali okultizmu, liečiteľstvu a podobným veciam. Vypil som ešte tri šálky čaju a nakoniec sme s Domi išli von. Zvyšok dňa sme strávili spolu. Rozprávali sme sa o duchoch, démonoch, posadnutosti. O dvoch troch veciach z teoretických poznatkov, ktoré by som mal vedieť, no ku koncu dňa sme len ticho kráčali veľa seba. Ticho, ktoré jeden z nás potreboval a tomu druhému ubližovalo. Som jej vďačný za tú obetu.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu