Píšem príbeh svojho života a aj toho vášho. Príbeh slabých a podradených. Príbeh zbytočných čo sú stratení. Príbeh hlúpych a nevzdelaných. Príbeh spoločnosti, ktorú tvoríte. Príbeh života, ktorý ničíte. Príbeh lásky, ktorú predstierate. Príbeh hrdosti, ktorú nepoznáte.
Narodil som sa lebo nemali odvahu zobrať mi šancu na život. Nechceli ma no aj tak som tu.
Vychovávaný otcom, ktorý ma naučil nikdy sa nevzdávať. Naučil ma, že svet si necení snahu pokiaľ nevidno výsledky. Naučil ma, že svet bude vždy stáť proti mne.
Milovaný matkou, ktorá by bola radšej keby som nebol.
Mojimi priateľmi boli ticho a samota. Imaginárne tvory z detskej fantázie. Odmietaný rovesníkmi, šikanovaný ich nadradenosťou. No jedného dňa prišla zmena a vtedy sa začal písať skutočný príbeh.
Na ceste domov zo školy. Sám, tak ako vždy. Vyhovuje mi byť sám. Nikto netára, nikto nedokazuje svoju hlúposť. V mojich očiach sú všetci hlupáci. Rovesníci, sluhovia, autority. Poddaní aj vládcovia. Hlúposť vládne tomuto svetu a je normou, ktorú treba dodržiavať inak vás vyradia.
Vždy som bol iný. Od malička mi to dávali pocítiť. Vždy ma to trápilo ale nemohol som to zmeniť. Nedokázal som klesnúť na ich úroveň len preto aby som zapadol.
Blížim sa ku vchodu. Na hlavu mi svieti jasné slnko a mňa z toho bolia oči. Neznášam jasnú modrú oblohu. Je tak gýčová, čistá. Tvári sa, že je bez chyby a pri tom je bez fantázie, stále rovnaká, neoriginálna. Kde sú oblaky? Moje milované mračná, ktoré vedia meniť tvar. Ktoré zakrývajú slnko a zbavujú ma bolesti. Ktoré ma obmývajú dažďom a očisťujú zem. Ach kde len ste?
Keď som vošiel do bytu začul som ako sa matka s niekym rozpráva. Hneď ako si všimla, že som prišiel pribehla ku mne a zavolala ma do obývačky. Vraj mi musí niekoho predstaviť.
"Toto je tvoja teta Betka."
Tú osobu som nikdy nevidel ale veľa som o nej počul. Nikto z rodiny ju nemá rád. Vždy ju iba ohovárajú. Je zlá, chorá a blázon. To o nej vždy hovoria.
Je to mladšia sestra mojej matky. Vyzerajú ako dvojičky. Načo prišla? Uznať chybu? Ospravedlniť sa? Uzmieriť sa? Aké úbohé...
Zvyšok dňa som sa venoval knihe, cvičeniu a hraniu na klavír. Už som aj zabudol, že je moja teta u nás.
Prudko sa otvorili dvere do izby a matka mi oznámila, že ide do kostola. Pozdravil som ju a zavrel za ňou dvere. Asi dve sekundy na to sa ozvalo klopanie.
"Áno?"
"Synovec, chcem sa s tebou porozprávať. Poď do obývačky dáme si čaj."
Zvláštne. Celý deň si ma nevšíma a zrazu sa chce rozprávať. Ale prečo až keď odišla moja matka? Zvedavosť ma premohla. Zaujímal ma jej príbeh z jej pohľadu a kým sme sami mám najlepšiu príležitosť niečo zistiť.
Čakal ma v obývačke. Na stolíku boli položené dve šálky z ktorých sa parilo.
Sadol som si na kraj pohovky a pozrel som sa na svoju tetu. Odpila si z čaju a usmiala sa na mňa.
"Ako sa máš?"
"Fajn."
"Je pekné počasie."
Uškrnul som sa.
"Ako pre koho."
"Nepáči sa ti?"
Mala stále rovnaký usmiaty a prívetivý výraz.
"Nie, neznášam jasnú modrú oblohu a z toho slnka ma bolia oči."
"Nenosíš slnečné okuliare? Určite by to pomohlo. Aj mňa zo slnka bolievajú oči a keď som dlhšie vonku tak aj hlava."
Usmial som sa. Neviem čo by som mal hovoriť. Je to pre mňa cudzia osoba aj keď cítim niekde v kútiku duše, že sme si blízki.
"Aké máš záľuby? Prepáč viem, že som zvedavá ale chcem ťa spoznať."
"Knihy, horrory a fantasy. Občas psychologické alebo ja okultistické poprípade filozofické knihy."
"Rád sa vzdelávaš?"
"Nebaví ma škola. Je to hlúpe. Stádovité, hromadné zdieľanie vedomostí. Je to pre hlupákov."
"Asi nevychádzaš so svojimi spolužiakmi, však?"
"Nie. Nemajú ma radi. Myslia si, že sú niečo viac a dávajú to dostatočne najavo."
"Nie sú viac. Nikdy neboli a nikdy nebudú."
Čo tým chce povedať? Možno ich nemám rád ale nie som ako oni a oni sú tí čo sa zhodujú a podobajú ostatným. Oni riadia svet. Tí čo sú rovnakí. Tí čo sú v spoločnosti... Ja som len odpadlík.
"Nedáš si čaj?"
Zo šálok sa už prestalo pariť. Vzal som si jednu, ktorá bola podľa polohy určená mne a odpil som si. Dodnes si pamätám tú chuť. Nič podobné som v živote nepil. Sladké, osviežujúce. Naplnilo ma to novou chuťou do života, novou energiou... Bolo to ako prebudiť sa do nového dňa.
"Je vynikajúci! Čo je to zač?
"Ále, zopár byliniek, korenie, čokoláda a krv."
Krv?! KRV?!
"Čože?"
"Máš rád hviezdy?"
"Milujem hviezdy. Sú to moje najlepšie kamarátky."
"Prepáč, nemôžem to viac naťahovať, za chvíľu sa vráti tvoja mama a ja ti toho musím toľko povedať."
Nechápem, som zmätený a trocha sa bojí. Ale na druhej strane cítim ako mi stúpa adrenalín. Niečo ja na nej zvláštne. Niečo čo mi pripomína mňa.
"Si iný ako ostatní. Máš v sebe viac. Máš dar po svojom starom otcovi. Tak ako aj ja. Nie sme obyčajní ľudia aj keď nimi stále sme. Nedovoľ im aby ti ubližovali. Ukáž im, že ty si viac. Že ty máš nad nimi moc tak ako oni majú moc nad inými menšími tvormi..."
O čom to rozpráva? A prečo som taký omámený? Som strašne smädný a hladný.
"Chcem ešte čaj. Som smädný. Máš ešte?"
Usmiala sa. Usmiala sa na mňa tak ako ešte nikto. Bol to príjemný a úprimný úsmev plný lásky. Ani moja matka, nikto sa tak na mňa nikdy neusmial.
"Spravím ti ešte čaj, neboj sa. Počúvaj ma. Zajtra musím odísť. Je možné, že sa už nikdy neuvidíme. Si inteligentný chlapec. Zamysli sa nad všetkým čo sa tu teraz odohralo. Nad všetkým čo bolo povedané. Uvedom si kto si a nikdy na to nezabudni."
Som viac ako len obyčajný človek. Bol to príjemný pocit. Škoda, že na druhý deň musela odísť. Od toho dňa som sa začal venovať štúdiu a zisťovať čo som zač. Všetko okolo mňa sa začalo meniť. Vzťahy... Túžby... Hlad... Smäd... Chuť...
Chýba mi ten čaj. Chýba mi krv.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sugy1
27. 4.apríla 2012 17:10
Toto sa mi dosť páči
Napíš svoj komentár